Antikrist (Antichrist)

26.3.2010|Dano Kováčik|
Antikrist (Antichrist)

Nech si hovorí kto chce čo chce, nový Lars von Trier je vynikajúci! Depresívny, hororový, znepokojujúci, otvorene nejednoznačný. Výčitky samoúčelného násilia zrejme do kina prilákajú fanúšikov krvavej režby a lá Saw či Hostel, no budú sklamaní – toto násilie ide hlbšie, dovnútra. Škatuľky ako „gornography“ či „torture porn“ Trierovi veľa nehovoria, hoci sa ho do toho žánru kritici všemožne usilujúc natlačiť. Rovnako nemá Antikrist nič spoločné s rovnomenným Nietzscheho traktátom, ktorý leží Larsovi na stole údajne už od 12-tich rokov.

Názov, ktorý vraj vznikol ako prvý, by mohol odkazovať na kadejaký béčkový horor, no v skutočnosti v sebe nesie zovšeobecňujúcu absolútnosť – Antikrist ako ikonická postava predstavuje definitívne, plné, substanciálne Zlo, zlo v prírode aj človeku. Má však paradoxnú podobu, lebo sa spája s dobrým, tak ako Trier spája obrazy rozkoše a smrti: vidíme manželský pár práve v spomalenej agónii milostného spojenia. Paralelne s tým ich malý synček estetizovane padá z okna prilákaný krásou snehových vločiek… Ako je vôbec možné, že sa to stalo TAKTO (samozrejme, vymyslel si to scenárista, ale…)? Dá sa vôbec s týmto protirečením vyrovnať? Po mesiaci od psychického zrútenia si ženu berie muž, psychoterapeut, domov, aby ju liečil sám. Po sústavnom stupňovaní patologického smútku až do stavu úzkosti sa rozhodne pre tzv. exposure terapiu – vystaviť svoju ženu jej najväčšiemu strachu, aby ju racionláne presvedčil, že je neškodný. Jej úzkosť sa spája s miestom príznačne nazvaným Raj – chatou uprostred hôr, kde so synom strávila posledné leto márne sa snažiac dokončiť dizertačnú prácu o hone na čarodejnice. A práve tam, do hlbokého lesa, sa obaja vracajú, aby vyhnali – či privolali démonov…

Antichrist (2009)

Film je rozdelený do 4 kapitol rámovaných štylizovaným Prológom a Epilóm, predstavujúcich stupňe vyvýjajúceho sa stavu depresie: Smutok, Bolesť (Chaos vládne), Zúfalstvo (Gynocída) a Traja žobráci. Obmedzenie na dve “prvotné” postavy vytvára dojem všeobecnosti (ponúka sa prirovnanie k Adamovi a Eve, teda celému ľudskúmu rodu), čo ešte podporuje ich bezmennosť. On je vo svojej arogantnej mužskej umienenosti neschopný chápať jej strach. Mužova v podstate egoistická snaha preniesť sa nad traumu, vrátiť sa k zdravému rozumu a prirodzenému životu, zažíva zdrvujúcu prehru. To žena je aj morálne nekompromisná, o čom svedčí jej dôsledne nihilistické konštatovanie, že “nič z toho nemá zmysel”. Trier rozvíja hypotézu, že ľudský smútok a stav bolesti je vo svojej pravej podstate neprekonateľný. Kresťanská viera, ktorej nasledovníkom je racionalistická psychológia (známa téza, že kňaza nahradil psychológ) sú len obmedzeným sebaklamom. Dosť depresívna myšlienka, ničmenej Trier ju “dokazuje” precíznou a zovretou formou.

Spomalené zábery či skôr projekcia statických fázových snímok (špeciálna slow motion kamera snímajúca viac než 25 fps), tradične “dogmatická” ručná digitálna kamera, romanticky snové maľby prírodného ticha navodzujú rôznymi prostriedkami efekt ozvláštnenia. Forma je spätá s obsahom, keď sa témou stáva mystické stupňovanie štádií psychického pohybu (Smútok, Bolesť, Zúfalstvo v rovnomenných kapitolách) reprezentované symbolickými, “totemovými” zvieratami. Inými slovami, spôsob ako film hovorí (cez symboly, prostredie, rozdelenie do stupňov-kapitol, opozície postáv…) sa stáva tým, čo hovorí! Čiastočne zviditeľňuje neviditeľné, ktoré je možno príliš nebezpečné, aby sa o ňom v bežnom jazyku dalo vôbec hovoriť. Preto ho iba naznačuje rôznymi poetickými konfiguráciami predmetov, náladou, atmosférou. Zdá sa, že aj psychologický obsah postáv nie je taký dôležitý ako všeobecný význam situácie, do ktorej ich režisér postavil – dilema o (ne)prekonateľnosti negatívneho. Kým muž nachádza v “terapii” útechu a zabudnutie, žena túto neúprimnosť odmieta a vo svojich emóciách zachádza až do samej krajnosti (symbolicky, nie doslovne, reprezentovaných záverečnými scénami (seba)turtúry!).

Antichrist (2009)

Režisér si kladie otázku: „Môžu sa prosté myšlienky premeniť na realitu? Môže sa strach zmeniť na naozajstvé príšery?“ Vina za smrť dieťaťa je prirodzená reakcia. Spočiatku Trier ponúka klasickú štúdiu vzťahu po traumatickom zážitku, analytický popis typických symptómov, doslova fyzických. No čoskoro sa psychologizovanie, racionálne vysvetľované mužom, preklopí do zmätku mystických symbolov (Traja žobráci, zvieratá, les, Raj). Tá hovoriaca líška nie je vôbec smiešna, je to presne ten druh halucinácie či vízie, aký zažijete na hrane skúsenosti – tajomstvo symbolu! Môže sa zdať “nepatričná”, ak tento motív čítame na doslovnej úrovni. Pritom ide ale o snovú alegóriu. Táto až okázalo zrejmá tendenčnosť použitých satanských a biblických motívov zároveň znejasňuje ich usadnutý význam ako kal na dne číreho jazera duše.Traja žobráci, fiktívne zvieracie súhvezdia, ktoré vidíme ako narážku aj na figúrkach patriacich dieťatu, sú mystifikáciou a hádankou. Možno odkazujú na rovnomennú báseň W. B. Yeatsa či Waltera De la Mare, kde sa však zvieracia symbolika neobjavuje, alebo na ruskú rozprávku o troch zázračných žobrákoch, v ktorej figuruje zabitie dieťaťa. Protestantský koncept skazenej prirodzenosti (človek je bytosť prirodzene tiahnuca ku zlu, nie k bohu, svet je poznačený hriechom a utrpením…) je tradičný. P. Ricouer ho rozvíja v štúdii o knihe Genezis, kde poukazuje na to, že zlo je prítomné vo svete ešte pred stvorením človeka, zostáva preto nepomenovateľným tajomstvom . Aj samotná príroda je ním vopred infikovaná. Čo je však týmto zlom?

Hneď po príchode do chaty sa dejú „zlovestné“ veci: muž uvidé srnu, z ktorej trčí mŕtvo narodené mláďa! Je to znamenie? Keď celú noc na strechu pršia žalude, žena v nich k jeho nevôli počuje „plač všetkého, čo musí zomrieť“. To, čo vyzerá tak krásne (prírodná scenéria) ukrýva vo svojom jadre večný smútok zániku. Táto totalita prírody, smrť v objatí so zrodením, zovretie prírody stojacej takpovediac “mimo dobra a zla”, ľahostajnej, chladnej, neúčastnej, mlčiacej bez jazyka (hoci mnohí mystici práve o ňom hovoria, viď Alchymista od Paula Coelha) a preto nenačúvajúcej – táto totalita je pre Triera vskutku čímsi zlým, negatívnym, „Satanovým chrámom“. Práve žena sa často spája s touto cyklickou totalitou, kruhom, kolobehom – dáva život, no tým je v nej od začiatku prítomná smrť!

Antichrist (2009)

Predstava ambivalentnej až násilnej ženskej sexuality a strach pred jej nenásytnosťou, nevypočítateľnosťou jej povahy (najmä v súvislosti s neverou) sú prítomné takmer v každej kultúre (viď ženská obriezka, povinné zahaľovanie v islame apod.). Žena sa niekedy zobrazuje ako nenásytný démon, no von Trier nie je otrocky poplatný takej posadnutosti. “Kladiem tézu, s ktorou vlastne nesúhlasím,” tvrdí v jednom interview. Pravda, kým spočiatku je chtivosť po sexe prejavom pochopiteľnej závislosti - iba v orgazme totiž možno na chvíľu zabudnúť na smútok a depresiu, je ako droga, postupne sa spája s bolesťou a tento kontrast je divácky neúnosný. Údajná myzogýnia, vďaka ktorej si film v Cannes vyslúžil popri cene pre Charlotte Gainsbourg aj “anti-cenu” ekumenickej poroty, – strach pred ženstvom, konvenčne spojeným s “diablovou prírodou”, je tu paradoxne transponovaná do ženskej postavy. Muž vystupuje ako archetyp racionalistického psychológa, snažiaceho sa nájsť jasné príčiny. V skutočnosti však nechápe nič! Úvodná ironická juxtapozícia (kontrastné spojenie) sexuálnej scény a pádu dieťaťa (iróniu ešte zosiľňuje ária z opery Rinaldo „Lancia Chi´o Pianga“ – “Nechaj ma oplakávať” od Händela) vedie k znepokojivému kontrastu, paradoxu, rozrušeniu. Toto morálne znepokojenie ďalej posilňuje motív ženinho (ne)vedomého mrzačenia vlastného dieťaťa. Je v nej azda niečo, čo nikto nemôže priviesť na povrch, lebo by to bolo príliš zničujúce? Trier neponúka jasné a jednoznačné odpovede, neodhalí nám skrytú históriu postáv, ktorá by ozrejmila ich správanie a motívy, iba naznačuje. V jeho pláne zostáva príbeh abstraktný a antropologicky univerzálny, je to príbeh, zdá sa, o odvekom Napätí Pohlaví a jeho jednom, temnom aspekte.

Antikrist nie je film, ktorý vyjadruje zrejmé postoje. Je to film, ktorý snovo ohmatáva hranice. Trier ho mohol nakrútiť skutočne oveľa nezrozumiteľnejšie. Film, poskladaný z fragmentov autorových snov z mladosti (sám vraj písal tenký scenár ako cvičenie, experiment či test v dobe svojich depresií spred dvoch rokov) vznikal inak ako ostatné Trierove koncepčné počiny – mimo logiku, ako sám priznáva, spontánnym rojením obrazov, ktoré ho privádzali do rozpakov, no odhodlal sa ich ukázať. Počas nakrúcania mal problémy s komunikáciou, napriek tomu opäť z hercov dostal maximum. Pri “polovičnej kapacite” (ako to hodnotí) je to pri “najdôležitejšom filme jeho kariéri” obdivuhodný výkon. Jednou z interpretácií môže byť, že ide o akúsi radikálnu nezmieriteľnosť trpiacej duše odmietajúcej (po)moc zdanlivo vediaceho, vyrovnaného. „Nemusíš mi rozumieť, proste mi dôveruj,“ hovorí On a je v tom príznačne celá história “ochranného” vzťahu muža a ženy, ktorý obmedzuje jej slobodu a identitu. Musí pasívne prijať definíciu seba samej nanútenú zvonku. No azda právom sa jej zdá, že jej ochranca ju nechápe, znásiľňuje, prispôsobuje svojmu videniu a v dôsledku toho sa cíti osamotená. Najviac – pri súloži. Videla snáď, ako to naznačuje režisér flashbackom v drastickom finále, počas nej pád dieťaťa (inak význam Pádu je taktiež biblický symbol)a napriek tomu ju nedokázala prerušiť, čo spôsobilo jej schizoidné uzamknutie sa pred pocitom viny a napokon onen exorcizmus vlasného pohlavia hrdzavými nožnicami v toľko diskutovanej scéne? Nečudovali by sme sa potom pocitu absurdity, aký v nás vyvoláva takáto vnútorne protirečivá príroda (sexuálny pud sa dostáva do rozporu s materinským) ani tomu, prečo nemožno takýto konflikt vyriešiť racionálne. Alebo je táto konštrukcia v ženinej mysli až dodatočným paranoidným obrazom spájajúcim sex so smrťou, dôsledkom zvnútornenia stáročného strachu pred iracionálnym chaosom ženstva, vedúceho k honom na čarodejnice? Tak či onak, táto rozpornosť (sex a smrť) je čímsi neprijateľným a zdá sa, neriešiteľným, avšak zásadne platným: chaos vládne! Ignorantské pokusy muža o jej pomenovanie a tým prenesenie do oblasti vedomia sa zákonite končia katastrofou. Režisér preto v zámerne znejasňujúcej symbolike (traja žobráci predstavujú azda akúsi mytologickú štruktúru v ženinej mysli, ku ktorej sa uchyľuje pred rozumom, aby “vysvetlila” príčiny zla mimo seba a svojej vôle) zachováva mystérium, tajomstvo, neodkrýva ho a nepomenúva jasne.

Antichrist (2009)

Dôsledne nejednoznačny je potom v závere. Muž víťazí, ale je to víťazstvo Dobra nad Zlom? Pochybná je aj nevyhnutnosť jeho „odplaty“. Je to obraz oslobodenia? „Oslobodené“ čarodejnice kráčajú hore svahom v idylickom spomalenom zábere, smerujú hore. Dáva tým von Trier za pravdu inkvizícii, ktorá hoci aj násilím chcela spasiť ich duše? Na to si musí zrejme už každý divák odpovedať sám... Napokon, prečo by mal film niečo vysvetľovať? Ako povedal sám režisér, nemali by sme zabúdať, že my sme v jeho filme len hosťami (a vzápätí sa vyjadril, že je najlepší režisér na svete!). Je zbytočné súdiť ho za to, ako natočil svoj film. Aj keď možno tentokrá pomyslenú hranicu nadbytočnosti v doslovnom telesnom výraze prekročil (a príbeh sám jej až toľko nepotreboval), urobil to tak, ako to urobil a tým to hasne. Nadpráca kritikov je v tomto prípade pasé. Nech si točia svoje vlastné filmy. Ja tento von Trierov môžem.

VERDIKT MOVIE MANIA:
Zdroj:  MovieMania.sk Foto © ArtCam

Odporúčané články

Prichádza Satan! (The Omen, 1976)

Prichádza Satan! (The Omen, 1976)

S deťmi býva kríž a občas aj ten obrátený. Znovu sme sa o tom presvedčili 6.6.2006, kedy kinosály prevonial sírou horor Satan prichádza....
Vo štvorici po opici (The Hangover)

Vo štvorici po opici (The Hangover)

Doug (Justin Bartha) sa čoskoro bude ženiť. Preto mu jeho priatelia – zubár Stu (Ed Helms), učiteľ Phil (Bradley Cooper) a Dougov budúci...
Prázdniny v Ríme (Roman Holiday)

Prázdniny v Ríme (Roman Holiday)

Princezná Ann má povinnosti ako každá iná princezná na svete. Tu sa poďakovať, tam sa poďakovať, tu odmietnuť dar, tam ho prijať,...