The Doors - When You`re Strange (When You`re Strange)
Robby Krieger. Ray Manzarek. John Densmore. Jim Morrison. Táto štvorica vytvorila v polovici 60. rokov skupinu, ktorá sa do dejín zapísala viacerými nezabudnuteľnými hitmi úplne rovnako ako škandálmi svojho frontmana spojenými najmä s drogami a alkoholom. Jeho predčasná smrť priniesla skupine večnú nesmrteľnosť. Jim Morrison sa tak zaradil k legendám ako Jimi Hendrix a Janis Joplin, ktorí zomreli o necelý rok skôr a v rovnakom veku ako on - 27 rokov. Hudobný svet tak prišiel o poeta, ktorý bol bezpochyby zosobnením a dušou skupiny The Doors. Osud skupiny The Doors sa už raz na filmovom plátne objavil. Bolo to v roku 1991, kedy si v réžii Olivera Stonea Jima Morrisona zahral Val Kilmer. Je to výborný pohľad dovnútra skupiny i samotného Morrisona, no Stone bol z viacerých strán kritizovaný za niektoré nepresné alebo mylné skutočnosti (no tak už to v Hollywoode chodí, že sa skutočnosť prekrúca...). Naproti tomu dokument The Doors – When you’re strange ukazuje fakty také, aké sú a aj vďaka tomu umožnia hlbšie preniknúť do mysle Jima Morrisona a spôsobu jeho práce, čo po zhliadnutí filmu potvrdili aj bývalí členovia skupiny. Režisér a scenárista Tom DiCillo, ktorého tvorba sa takmer výlučne spája s nezávislým filmom, poskladal mozaiku známych i raritných záberov, komentárov, titulkov z novín či dokonca niekoľkých scén z experimentálneho filmu HWY: An American Pastoral (1969) s Jimom Morrisonom v hlavnej úlohe. Zmapoval tak nielen kompletnú históriu skupiny od jej vzniku v roku 1965 po Jimovu predčasnú smrť v Paríži o šesť rokov neskôr, ale aj obraz druhej polovice 60. rokov v Spojených štátoch. Nevyhýba sa ani vtedy aktuálnym témam akými boli vojna vo Vietname, vraždy politikov či kvetinová revolúcia. Všetky tieto udalosti mali vplyv na ľudí a na prostredie, v ktorom skupina pôsobila.
Johnny Depp ako rozprávač chronologicky sleduje vývoj kapely, jej vzostupy i pády a najmä vzťahy medzi členmi. Nech boli Morrisonove excesy akékoľvek, The Doors držali spolu (na väčšine albumov je namiesto konkrétnych mien ako autor hudby a textov uvedené The Doors) a Jimovi poskytovali všemožnú podporu. Napriek tomu bolo tých spoločných 54 mesiacov veľmi ťažkých pre každého z nich. Morrison si vychutnával slávu a pozornosť fanúšikov a médií plnými dúškami, no s jeho rastúcou závislosťou sa menil i postoj fanúšikov ku skupine, keď ich na koncerty neťahali piesne, ale Morrisonove správanie na pódiu. Jeho šialené závislácke alter-ego bolo lákadlom i strašiakom zároveň. Dokument, ktorého názov pochádza z textu piesne People are strange (slovenský distribútor pridal na začiatok aj názov The Doors, keďže ich texty nie sú v našich končinách až také známe), obsahuje množstvo neprikrášlených faktov, no fanúšikom alebo tým, čo videli Stoneov film (resp. čítali knihu Nikto to tu neprežije, z ktorej vychádzal) neposkytne veľa nových informácií. I pre nich, no najmä pre všetkých ostatných je The Doors – When you’re strange veľmi kvalitným dokumentom ukazujúcim život jednej skvelej skupiny a jej poetického frontmana s magnetizujúcim pohľadom.
Jim, za Light my fire, Break on through, Touch me, Love street alebo The end ti raz určite na Père Lachaise v Paríži zapálim sviečku. A William Blake mal pravdu – keby brány vnímania boli priezračné, veci by sa človeku zdali také aké sú... nekonečné.
