Ľudmila Gurčenková - ikona sovietskeho filmu

16.5.2011|-jr-|
Ľudmila Gurčenková - ikona sovietskeho filmu

(12.11.1935, Charkov, Ukrajina – 30.3.2011, Moskva, Rusko)

Nestáva sa často vo filmovom svete, aby o herečke, ktorá zažiarila ako dvadsaťročná, nebolo ďalšie dve desaťročia takmer počuť, a aby sa potom znova objavila na filmovom plátne s nesmiernym úspechom. Taká bola herecká dráha ruskej herečky Ľudmily Gurčenkovej. Jej herecké prostriedky sú striedme, mimicky úsporné i pohybovo, ale o to bohatšie na vnútorné prežívanie. Je v nej plameň, ktorý aj napriek neraz vonkajšej strnulosti divák cíti.
Niekdajšia hviezda sovietskej kinematografie, vlastným menom Ľudmila Makarovna, pochádza z ukrajinského Charkova. Hudobné nadanie zdedila po svojom otcovi, robotníkovi z charkovskej továrne na traktory, ktorý hral na niekoľkých hudobných nástrojoch. V roku 1958 ukončila hereckú fakultu na moskovskom VGIKu, kde študovala u Sergeja Gerasimova a Tamary Makarovovej. Jej ľudský osud nebol jednoduchý. Jej detstvo, tak ako je detstvo všetkých jej vrstovníkov, bolo poznamenané hroznou druhou svetovou vojnou. Vojnu videla budúca herečka strašne zblízka – v rodnom ukrajinskom Charkove okupovaným fašistami. Ťažké spomienky ju trápili po celý život, ale práve preto bola tak pravdivá a úprimná vo vojenských drámach, ako je napríklad vo filme Alexeja Germana Dvadsať dní bez vojny (Dvadtsat dnej bez vojny, 1976).Ťažkou skúškou však bol aj jej prvý veľký úspech Ľudmily Gurčenkovej. O jej celoštátnu popularitu, ktorá sa preniesla i do krajín niekdajšieho socialistického tábora, sa postarala Gurčenkovej kreácia ešte ako študentka 3.ročníka v hudobnej komédii neskôr renomovaného režiséra Eľdara Rjazanova Karnevalová noc (Karnavalnaja noč, 1956), uvedenom aj v kinách bývalého Československa. Preslávila sa úlohou bezstarostnej a veselej speváčky a tanečníčky Leny Krylovovej, hlavnej organizátorky a protagonistky novoročnej karnevalovej slávnosti. Potom jej nedávali po dlhé roky žiadne vážne dramatické role. Bola totiž „zaškatuľkovaná“ ako ľahkomyseľná herečka pre muzikály.
Ľudmila Gurčenková mala obrovské nadanie a obrovskú vôĺu a dokázala prekonať a obrátiť vo svoj prospech nepriaznivé životné okolnosti. Práve táto schopnosť jej pomohla stať sa skutočnou hviezdou. To je názor známeho ruského režiséra Nikitu Michalkova, ktorý nakrútil s Gurčenkovou jeden zo svojich najlepších filmov – psychologickú dráma Päť večerov (Pjať vječerov, 1979). Stvárnila v ňom ženu, ktorá sa po rokoch stretáva s bývalou láskou. „Gurčenková úžasne spojila svoju tvorbu a svoju osobnosť! Nemohla hrať nič, pokiaľ neprispôsobila svoju úlohu k rysom vlastnej povahy. A keď sa to zhodlo, bola to krása! To bola vždy veľká radosť pozerať sa na ňu a pracovať s ňou. Zaberalo to na ňu, ako ľudia okolo nej reagovali a potom už sa akoby vznášala vo vzduchu a lietala. Bol to prekrásny pohľad!“
Naši diváci ju v priebehu nasledujúcich desaťročí mohli vidieť v celom rade ďalších snímok, okrem iných ako je nezabudnuteľná sovietska filmová poema o ľudoch Sibiriáda (1979) Andreja Končalovského, kde mu bol jej partnerom Nikita Michalkov. Polohy tragické a tragikomické sa striedajú s priam nespútanou veselosťou. Jej hrdinka Taja je na prvý pohľad povrchná, niekedy až príliš suverénna, ale v hĺbke duše veľmi citlivá a zraniteľná. Túži po normálnom ľudskom nešťastí. Súhru Nikitu Michalkova a Ľudmily Gurčenkovej v Sibiriáde možno nazvať doslova hereckým koncertom! V lyrickej komédii Milovaná žena mechanika Gavrilova (Lyubimaya zhenshchina mekhanika Gavrilova, 1981) režiséra P. Todorovského  Ľudmila intenzívne prežíva tiež jej hrdinka sklamanie s rozhorčením, lásku s nenávisťou, zúfalstvo s nádejou. Je to príbeh rozvedenej zamestnankyne fotografického ateliéru Margarity Solovjevovej, ktorej sa na svadbu nedostavil snúbenec (Sergej Šakurov) a za ktorý získala  cenu Zlatého draka na MFF v Manile v roku 1982. Jej schopnosť sociálnej charakterizácie svojich postáv, s ktorými predviedla postavy zrelých žien zmáhaných citovými aj pracovnými problémami v snímkach Staré múry (Starije steny, 1973), kde stelesnila riaditeľku závodu, ženu, ktorá má pracovné úspechy, ale v súkromí jej to nevychádza; Krôčik k láske (Šag navstreču, 1975), Sentimentálny román (Sentimentalnyj roman, 1976), Spätná väzba (Obratnaja svjaz, 1977), ale aj v snímke Láska a holuby (Lyubov i goluby, 1984) režiséra Vladimira Meňšova. V ďalšej spoluprácii s režisérom Eľdarom Rjazanovom v trpkej komédii Stanica pre dvoch (Vokzal dlja dvoich, 1982)  Ľudmila bravúrne zapadla do úlohy staničnej servírky Viery a  jej milostnému vzťahu k väzňovi (Oleg Basilašvili). Ľudmila v tomto filme dostala príležitosť ukázať celú šírku svojho talentu. Tragikomédia – ako film nazval Riazanov, alebo smutná komédia – ako ho nazvala kritika, je plná komických i tragických scén, v ktorých sa herečka smeje cez slzy bez veľkých slov. pred divákmi sa odohráva takmer banálny príbeh lásky na provinčnej stanici medzi servírkou Vierou a hudobníkom Platonovom, človekom z „veľkého sveta“. Platonov, ktorý sa na priepustku dostal z väzenia, sa doň vracia, lebo vzal na seba za svoju ženu vinu za zrazenie človeka. Cestou do väzenia sa stretáva s Vierou a zbližuje sa s ňou. Film a Gurčenkovej výkon boli vrelo prijaté publikom i kritikou.
Ľudmila Gurčenková je herečka s mimoriadne širokým záberom talentu. Rovnako dobre tancuje ako spieva a rovnako dobre vie zobraziť dramatické životné chvíle hrdiniek. Kým v prvej etape svojej práce hrala v komédiách veselé a bezstarostné dievčatá, v druhom období majú presilu dramatické úlohy. Zlom v jej umeleckej kariére inšpiroval scenáristu Viktora Merežka k tomu, že pre ňu napísal hlavnú rolu starnúcej estrádnej umelkyne Lery Gončarovovej, snažiacej sa dostať z bláznivých koľají k vážnej dramatickej práci vo vážnej komédii Aplauz, aplauz (Aplodismenty aplodismenty..., 1984) režiséra V. Buturlina. Ďalšiu popularitu jej prinieslo tiež účinkovanie v televíznych inscenáciách a hudobných programoch, v ktorých využila svoje spevácke a tanečné schopnosti, okrem iného pri interpretácii vlastných piesní šansónového ladenia alebo piesní z obdobia vojny. Od 1963 bola na niekoľko sezón členkou divadla Sovremennik a v 80. rokoch pôsobila v Divadle filmového herca. Je autorkou spomienkovej knihy Mojo vzrosloje detstvo (Moje dospelé detstvo, 1982).
Herečka, ktorá sa celkove päťkrát vydala, bola nositeľkou celého radu profesijných i štátnych vyznamenaní, vrátane titulu Národná umelkyňa ZSSR (1983), Štátnej ceny Ruskej federácie (1994) a Radu za zásluhy o vlasť II. stupňa (2010). Bola hosťom na MFF v Karlových Varoch v rokoch 1978 a 1980.Má na konte viac ako 80 filmov a desiatky divadelných úloh, režisérska a skladateľská tvorba, autobiografické knihy a platne s nahrávkami piesní, z ktorých zaznieva jej známy a milý hlas – taký je tvorivý odkaz Ľudmily Gurčenkovej. „Musíme sa všetci učiť od takých hercov ako bola Ľudmila Gurčenková, inak sa topíme v banalite – musíme si na ňu spomínať a učiť sa“. To sú slová jej kolegu, známeho herca Valentina Gafta. Áno, Ľudmila Gurčenková zostane v pamäti mnohých divákov ako „ladička“ úprimnosti a profesionalizmu.
Ľudmila Gurčenková vo filme Cesta pravdy (Doroga pravdy, 1956)
Vedľa sveta filmu, divadla a hudby žila Gurčenková naplno aj v súkromí. Prvýkrát sa vydala za syna spisovateľa Borisa Pilňaka Borise Andronikašviliho, s ktorým mala dcéru Máriu. Jej druhým manželom sa stal syn prozaika Alexandra Fadejeva s rovnakým menom jeho otca, tretím mužom bol spevák Josif Kobzon, štvrtým hudobník Konstantin Kupervais, piatym a posledným producent Sergej Senin. Okrem jedinej dcéry mala dve vnúčatá a jednu pravnučku.
Rusko smúti za Ľudmilou Gurčenkovou, ktorá zomrela vo veku nedožitých 76 rokov v dôsledku ťažkej choroby. Osudnou sa jej stala fraktúra v bedrovej oblasti, ktorú utrpela ešte 14. februára po páde v okolí bydliska. Po operácii v prvej marcovej dekáde sa jej zdravotný stav  náhle zhoršil a lekári ju už nedokázali vrátiť do života. Príbuzným a blízkym herečky vyjadrili svoju sústrasť politici a predstavitelia kultúry. Ruský prezident Dmitrij Medvedev odoslal príbuzným Gurčenkovej telegram, v ktorom sa medzi iným vraví: “S hlbokým smútkom som sa dozvedel o smrti významnej ruskej herečky. Jej odchod zo života je nenahraditeľná strata pre našu kultúru“. Premiér Vladimiír Putin nazval zosnulú  „skutočnou hviezdou“. „Navždy zostane v našej pamäti“, - vyhlásila hlava vlády. Režisér Pjotr Todorovskij nazval smrť herečky  obrovskou stratou.
Filmografia Ľudmily Gurčenkovej:
Cesta pravdy (Doroga pravdy, 1956); Srdce znovu bije (Serdce bjotsja vnov; 1956); Dievča s gitarou (Devuška s gitaroj; 1958); Vykúpené šťastie (Trudnoje sčasťje; 1958); Leningradské nebo (Baltijskoje nebo, 1960); Roman a Francesca (Roman i Frančeska; 1961); Človek odnikiaľ (Čelovek niotkuda; 1961); Ľahké dievča (Guljaščaja; 1961); Cyklistom proti svojej vôli (Ukrotiteli velosipedov; 1963); Balzaminova svadba (Ženitba Balzaminova; 1964); Sídlisko tovární (Rabočij posjolok; 1965); Stavia sa most (Stroitsja most; 1965); Áno a nie (Net i da; 1966); Roztrhané peklo (Vzorvannyj ad; 1967); Biely výbuch (Belyj vzryv; 1969); Cesta na vysnívanú horu (Doroga na Rjubecal; 1970); Jeden z nás (Odin iz nas; 1970); Koruna Ruského impéria alebo Znovu nepolapiteľní (Korona Rossijskoj imperii, ili Snova neulovimyje; 1971); Môj dobrý otecko (Moj dobryj papa; 1971); Tieň (Teň; 1971); Letné sny (Letnije sny; 1972); Kupujeme chatu (Dača; 1973); Dvere bez zámku (Dver bez zamka; 1973); Vaňušinove deti (Deti Vaňušina; 1973); Otvorená kniha (Otkrytaja kniga; 1974), Denník riaditeľa školy (Dnevnik direktora školy; 1975); Zločin (Prestuplenije; 1976); Mama (Mama; 1976); Rodinná melodráma (Semejnaja melodrama; 1976); Druhý pokus Viktora Krochina (Vtoraja popytka Viktora Krochina; 1977), Odchádzam, odíď; (Uchoďa – uchodi, 1979); Poznávať ten náš svet (Poznavaja belyj svet; 1979); Mimoriadne dôležitá úloha (Osobo važnoje zadanije; 1980); Ideálny manžel (Idealnyj muž; 1981), Lety vo sne a v skutočnosti (Poljoty vo sne i najavu; 1982); Šuročka (1982); Hlavná trať (Magistral; 1983); Recept jej mladosti (Recept jejo molodosti; 1983); Hrdina jej románu (Geroj jejo romana; 1984); Prochindiáda alebo Beh na mieste (Prochindiada, ili Beg na meste; 1984); Popálenina (Ožog; 1988); Bol vôbec Karotin? (A byl li Karotin, 1989); Vivat, námornej gardy! (Vivat, gardemariny!, 1991); Námorné gardy III, (Gardemariny - III; 1992); Počúvaj, Fellini!; (Poslušaj, Fellini! 1994); Prochindiada - 2 (1994); Staré piesne o hlavných veciach 2 (Staryje pesni oglavnom 2; 1997); Staré čarodejky (Staryje kljači; 2000).

Zdroj:  www.moviemania.sk Foto © RIA Novosti

Odporúčané články

Som legenda (I am Legend)

Som legenda (I am Legend)

Predstavte si, že na celom svete zúri vírus a vy ste imúnny. Beháte si po Manhattane ako na nejakej lúčke a okolo vás sa mení celá...