Farba citov (Help, The)

17.2.2012|Jano Švihra|
Farba citov (Help, The) Popri záplave kín (pokojne by sme mohli použiť aj slovko mor) komerčnými filmami ťažkého či ľahšieho kalibru sa občas na strieborné plátno prešmykne nejaký ten výnimočný kúsok, ktorý má čaro a dušu. Čaro spočíva v tom, že zaujme priaznivcov rozličných žánrov, rôzne vekové kategórie. Čo sa duše týka, opísal by som ju ako schopnosť filmu pohladiť nás zvnútra. Je asi zrejmé, kam tým smerujem – film The Help je na prvý pohľad jasným kandidátom do radov výnimočných snímok. Zaradí sa tam? Filmový príbeh sleduje búrlivý juh Spojených štátov, kde napriek zrušeniu otroctva ostávajú otrocké maniere, odohráva sa v čase prezidentovania J.F. Kennedyho. Čierni muži robia vo fastfoodoch či na farmách, čierne ženy robia domáce slúžky. Aj keď zozačiatku všetko vyzerá nevinne, rýchlo sa dozvedáme, že tieto práce vykonávajú za minimálne platy a s veľkou dávkou obmedzení – môžu jesť len s vlastným príborom, cestovať na opačnom konci autobusu ako bieli, používať osobitný záchod a podobne. Domáca slúžka – černoška Aibileen vychováva cudzie deti, no ako je to s jej vlastnými? Pani Hilly riadi miestny ženský spolok, organizuje charitatívne zbierky pre deti v Afrike, no bez váhania terorizuje blízke černošské okolie, intrigy jej nie sú cudzie. Do mesta sa vracia Skeeter, tvrdohlavá a úplne sa vymykajúca stanoveným trendom ženského správania (akými sú: tváriť sa hlúpo a sladko, riešiť šaty, ohovárať či robiť podobne dôležité činnosti a v podstate byť hlúpa). Ďalšia černoška Minny vie byť pokorná, no keď pretečie jej pohár trpezlivosti, neberie si servítku pred ústa (a potom prípadne upečie koláč). Celia je na prvý pohľad prostoduchá, no tiež skrýva nejaké-to tajomstvo. Farba citov To by bol stručný úvod do príbehu. Že sa v tom strácate? Áno, prvé dve tretiny filmu sú taký menší chaos. Zorientovať sa v príbehu netrvá našťastie dlho, zapamätať si mená všetkých postáv je už tak trochu heroický výkon. Za problém ale považujem niečo iné – emocionálne kontrasty. Veľmi rýchlo sa striedajú smutné okamihy so smiešnymi, tragédia strieda komédiu. Azda tvorcovia chceli takto poukázať na kontrasty medzi bielymi a čiernymi. Nech je ako chce, sledujeme priveľa silných charakterov, priveľa príbehov – všetky potom strácajú na hĺbke a balansujú na hladine úprimnosti. Treba však povedať, že tvorcovia sa s týmto problémom pasujú naozaj statočne, situáciu miestami viac či menej zachraňuje atmosféricky ladená hudba, prostredie či samotné herecké výkony. Keď sme už pri tých hercoch, za zmienku určite stojí Emma Stone – hrajúca Skeeter. Ako som uviedol vyššie, Skeeter je úplne iná ako ostatné biele paničky – je samostatná, cieľavedomá a nepobozkaná – čiže neokresaná. Túži po kariére, no zároveň hľadá lásku. Nie je z nej umelá „Barbie“, má neskutočnú charizmu, ktorú som si zamiloval. Pani Hilly (Bryce Dallas Howard) je tiež výnimočná. Dala by sa prirovnať ku postave Sharpay z High School Musical alebo iného filmu z prostredia strednej. Je akousi šéfkou všetkých paničiek, je krásna, no nie je tak prostoduchá, jej intrigy nemajú obdobu. S vývojom príbehu sa jej postava mení po stránke duševnej pohody. Veľkú zmenu vidíme v postave Celie (Jessica Chastain), no vďaka nedostatku priestoru mi táto príde najmenej úprimná až nedefinovateľná, s veľkými skokmi. Aibileen (Viola Davis) vnáša do filmu materský duch, Minny (Octavia Spencer) zas známe černošské rebelstvo, aké poznáme napríklad od Queen Latifah. Obidve postavy niekedy balansujú na hrane hlavnej a vedľajšej roly, ich pravidelná apatická odpoveď paničkám Yes ma´am v sebe skrýva veľké posolstvo. Mužské postavy sú utlačené do úzadia (a teraz je jedno, akej sú rasy). Farba citov Za nesmierne dôležité považujem zmieniť sa o poslednej tretine filmu. Z väčšieho či menšieho chaosu sa razom stáva ucelená balada, ktorá prenikne hlboko do vás. Zlomovým okamihom je odhalenie príbehu Skeeterinej matky a ich dlhoročnej slúžky, ktorý je veľmi dojímavý. Potom akoby film chytil správny tón a všetko začína byť plnšie, úprimnejšie a nenútené. Netradičný koniec je na mieste. Posledná scéna sa končí krásnou symbolikou. The Help si rozhodne zaslúži titul výnimočného filmu. Je zväčša neobrúsený (rieši priveľa príbehov búrlivého juhu na malom priestore) ale nakoniec predsa obrúsený (hlavne posledná tretina – plynulá a nenútená). Rieši problémy, na ktoré by sa nemalo zabudnúť, obsahuje momenty, ktoré utkvejú v pamäti. Určite stojí za pozretie.
VERDIKT MOVIE MANIA:
Zdroj:  MovieMania.sk Foto © Saturn Entertainement

Súvisiace články

Zlaté glóbusy 2012 sú za dverami

Zlaté glóbusy 2012 sú za dverami

Ako jedny z významnejších ocenení v novom roku, povestní predskokani Oscarov, sa dnes v noci udelia ceny Golden Globe Awards. Tento rok, už po...