Smutná diva Viera Strnisková

4.3.2013|-jr-|
Smutná diva Viera Strnisková (30.10.1929, Hlohovec - 31.8.2013) Málokedy bola so svojimi výkonmi spokojná, stále sa snažila zlepšovať. Viac ako popularitu si vážila úctu divákov. Viera Strnisková odišla zo SND v roku 2004 do zaslúženého dôchodku, kde účinkovala štyri desaťročia. Otec Viery Strniskovej bol lekár, ako dieťa ho zvykla sprevádzať, keď navštevoval svojich pacientov. Azda preto začala najskôr študovať filozofiu a medicínu. Ale láska k umeleckému slovu bola silnejšia a na začínajúcu herečku čakali dobrodružné roky. Prvé veľké chvíle prežila v Dedinskom divadle, pokračovala v Mestskom divadle v Kolíne, nasledovalo pôsobenie v Divadle Jozefa Gregora-Tajovského vo Zvolene i pekné obdobie v Krajskom divadle v Nitre. Angažmán ukončila v SND. „Herectvo je to najneslobodnejšie umenie, ktoré jestvuje, so závislosťou všetkého možného aj nemožného. Herec sa musí prispôsobovať obdobiam, nie každý má šťastie, že môže výsostne dávať, keď je plný tvorivej sily,“ bilancovala Strnisková. Strnisková s postupom doby dozrievala ako vyhľadávaná predstaviteľka tragických ženských charakterov s ťažkými životnými skúsenosťami, ktoré interpretovala s citlivou a intelektuálnou polohou, stala sa pojmom pre nové ženské herectvo, v ktorom v jej prejave dominovali moderné a dynamické prvky.
Na nedostatok príležitostí sa však Viera Strnisková nemohla sťažovať. Pre režisérov bola cenná. V jej tvári sa ukrývala plachosť i odhodlanie, hlas menila z mäkkého na výrazný, z jej gest a mimiky bolo cítiť nevtieravosť, ale presvedčivosť. Jej doménou sú predovšetkým vážne a tragické tóny: Varia (Višňový sad), Nora (Nora), Manon Lescaut (Hriešna svätica), Yuki (Lampiónová slávnosť), Angela (Polnočná omša), Regina (Z druhej strany pralesa) či Matka v hre Krvavá svadba. Najčastejšie hrala hrdinky poznamenané tragickým osudom. Práve v týchto postavách sa rozvíjala jej výrazná schopnosť postihnúť tragiku ženských charakterov tak, aby do popredia vystúpila bohatá senzibilita a vypätá emocionalita. Medzi takéto postavy patria aj Blanche du Bois v Električke zvanej túžba či ako Gitte v Dvaja na hojdačke, ako matka v hre Matkino pole, či pani Borkmanová v hre John Gabriel Borkman. Účinkovala tiež v hre pre deti Alica v zázračnej krajine.
Zahrala naozaj neúrekom matiek na plátne i na obrazovke. Pre deti však navždy ostane aj nádhernou kráľovnou víl, sestrou Soľného kráľa v rozprávke Soľ nad zlato (1982), ktorej Maruška ukázala silu ľudskej lásky. Vo filme sa Viera Strnisková objavila až ako tridsaťročná. Jej prvou úlohou bola postava princeznej v rozprávke Pán a hvezdár (1959). Začala naplno nakrúcať až v šesťdesiatych rokoch. Pred filmovou (aj televíznou) kamerou stvárňovala rôznorodé ženské typy, jej doménou boli introvertné a trpiace ženy a matky, dokázala zahrať aj energické ženy z vidieka. Svoje herecké umenie prezentovala vo významných počiatkoch slovenskej novej vlny Tvár v okne (1963), Prípad pre obhajcu (1964), Zmluva s diablom (1967). Koncom 60. rokov spolupracovala aj s českými tvorcami, ale jej prvá účasť v českom filme zostala nedokončená; chystaný film Návštěvy (1969) o osudoch politických väzňov nebol po nástupe normalizácie dokončený a už nakrúcaný filmový materiál bol zlikvidovaný. Vo filme ...A pozdravuji vlaštovky (1972) si zahrala matku hlavnej hrdinky, ďalšiu podobnú materskú postavu stvárnila o rok neskôr v kriminálke Zatykač na královnu (1973). Týmito dvoma filmami však sľubný nástup na českú scénu skončil, nakrúcala naďalej len na Slovensku, účinkovala v mnohých filmov, ale aj v televíznych inscenáciách a seriálov. Z jej slovenskej tvorby stojí za zmienku historický seriál Alžbetin dvor (1986), v ktorom sa objavila ako zemanka Ruttkayová. V tejto dobe tiež hrala naposledy vo filme v úlohe pani lekárky vo filme Kohút nezaspieva (1986), ktorý bol nakrúcaný podľa divadelnej hry. Od tej doby už pred filmovou kamerou nestála, príležitostne sa objavuje len v televízii. Okrem toho sa Viera Strnisková uplatnila v rozhlase, dabingu a umeleckej recitácii (v cykle Nedeľná chvíľka poézie). Stvárnila hlavnú úlohu v televíznej inscenácii Matka, za ktorú získala hlavnú cenu na Medzinárodnom televíznom festivale Zlatá Praha 1969. V roku 2003 jej udelili vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy.
Viera Strnisková
Súkromie si Viera Strnisková vždy chránila. Nie je tajomstvo, že bola dvakrát vydatá, jej druhým manželom bol úspešný režisér Pavol Haspra. Jej dcéra Jana Strnisková, ktorá bola známa svojím účinkovaním v televíznych inscenáciách v 80-tych rokoch  je doteraz herečkou. Umeniu sa venuje i mladší brat Viery Strniskovej – režisér Vladimír Strnisko. Kým v osobnom živote zažila zrejme isté sklamanie, o to viac sa snažila profesionálne rásť. Bol to dôkaz, ako veľmi si vážila svojich divákov, za ktorými celé roky cestovala aj mimo Bratislavy. Rada účinkovala najmä v Spišskej Novej Vsi a nezabúdame ani na jej pôsobenie v Slovenskom rozhlase. Bola aktívna, kým jej nielen herecké sily stačili. Do dôchodku odišla, keď mala 75 rokov a nedávno oslávila osemdesiate narodeniny. Zomrela 31.8.2013 vo veku 83 rokov.
Filmografia Viery Strniskovej:
Smrť prichádza v daždi (1965), Námestie svätej Alžbety (1965), Živý bič (1966), Rok na dedine (1967), Traja svedkovia (1968), Sladký čas Kalimagdory (1968), Dialóg 20 – 40 – 60 (1968), Zločin slečny Bacilpýšky (1970), Medená veža (1970), Ďaleko je do neba (1972), Srdce na lane (1973), Ohnivé križovatky (1974), Deň, ktorý neumrie (1974), Stretnutie (1975), Rača, láska moja (1977), Sneh pod nohami (1978), Pustý dvor (1978), Nie! (1978), Dievča z jazera (1978), A pobežím až na kraj sveta (1979), Predčasné leto (1982), Na druhom brehu sloboda (1984).   Foto © archív

Odporúčané články

Gympl

Gympl

Do slovenských kín prichádza česká komédia z pod taktovky režiséra Tomáša Vorla, film o učiteľoch, rodičoch a graffity. So scenárom...
Sex v meste 2 (Sex and the City 2)

Sex v meste 2 (Sex and the City 2)

V roku 2008 sa režisér Michael Patrick King pokúšal nadviazať na britký seriál z produkcie HBO, Sex v meste. Prvý celovečerný film Sex v...