Joker

19.10.2019|Robert Herda|

Keď som sa po prvýkrát dopočul, že nového Jokera si pod svoje režisérske i scenáristické krídla vzal Todd Phillips, neveril som vlastným ušiam ani očiam. Dlhoročný komediálny tvorca pracoval na projektoch ako Vo štvorici po opici (v origináli The Hangover), Nadoraz (Due Date), prípadne Vojnoví Psi (War Dogs). Mnohé zo spomínaných filmov mám pomerne rád, na žánrový projekt sú zručne nakrútené, slušne napísané a priznávam sa, že Phillpsov humor mi vždy sedel a to najmä v druhom spomínanom počine. Nikdy by som však nepovedal, že sa pustí do výhradne seriózneho projektu, kde majú postavy podstatnejšiu úlohu, než režisérovi nahrávať komické situácie. Neveril som, že by bol schopný napísať plnohodnotne deprimujúco záležitosť a by ma ani len v myšlienkach nenapadlo, že mu jeho Jokera s niekoľkými výhradami úplne zhltnem.  

Arthur Fleck, neúspešný komik, vydedenec spoločnosti, ktorý nemá žiadnych priateľov, ženu, ani deti a i napriek tomu, že už dávno mal opustiť rodný domov, stále býva so svojou starnúcou matkou. Túži zabávať ľudí, byť úspešný, populárny a obľúbený, no osud mu jednoducho nikdy neprial. Jeho vtipy vyvolávajú len prehlbujúce sa ticho a výzor obyvateľstvo skôr odpudzuje, než by priťahoval pozornosť, prípadne akúkoľvek zvedavosť. Začínajú sa naňho valiť problémy, rodinné tragédie a dávno zabudnuté udalosti. Stane sa súčasťou niekoľkých brutálnych činov, ktoré podnietia násilie v špinavých uliciach Gothamu v dobách, kedy netopierí symbol nevisel každú noc nad mestom ako znak poriadku a spravodlivosti. V Arthurovi sa postupne kopí zlosť, hnev, agresia a zvláštny zmysel pre morbídny humor. Kútiky úst zúžené zármutkom naberajú na objeme, pery sa rozširujú do strašného úsmevu sociopata. Pomaly sa z nikoho stáva niekto, pretože si práve jeho ľudia začali všímať. Spoločnosť si buduje vlastný symbol apolitickosti, symbol slobody, princa zločinu, ktorý navždy zostane odvrátenou stranou mesta obrasteného kriminalitou menom Gotham.    

Fotogaléria Joker (2019)Zobraziť fotogalériu »

To, že sa Arthur nakoniec stane oným povestným Jokerom nie je žiadnou novinkou, pretože snáď neexistuje osoba, ktorá by v akejkoľvek forme nezachytila ikonu komiksových antagonistov. Možno ho vidieť v nespočetnom množstve hier, pôvodných komiksoch, snímkach a v neposlednom rade animovaných filmoch. Táto postava má však výhodu v tom, že jej origin, teda dejové pozadie, bolo doposiaľ vo filmovom svete úplne neznáme, pričom vlastne nemožno vytvoriť kanonický zrod večne usmiateho zločinca. Todd Phillips sa však rozhodol prísť na trh s vlastnou verziou, teda vlastnou tvárou Jokera a sprostredkoval nám pohľad na skutočnú ľudskú bytosť. 

Arthur pôsobí ako živá postava, niekto reálny a schopný existencie. Nemáte pocit, že sledujete plytkú karikatúru, ktorá divákovi nemá čo ponúknuť, vlastne je to presne naopak. Joaquin Phoenix s dych berúcim výkonom, ktorý desí, vyvoláva v divákovi ľútosť a so svojou kreáciu bravúrne balansuje na hrane človeka s myslením dieťaťa, v ktorom ale drieme surová šelma, pričom tá len čaká na to, kým ju niekto vypustí von. Joaquin si film ukradol výhradne pre seba, strháva na svoju postavu pozornosť, keďže akákoľvek ďalšia figúrka je len dejovou bábkou s vopred danou rolou a dá sa povedať, že vedľajšie charaktery dostávajú minimálne množstvo priestoru, kde sa jednoducho poriadne neprejavia, čo nie je vyložene na škodu. Ide tu predsa o osud Jokera a preto je pochopiteľné, že každá jedna scéna je výhradne o ňom, jeho myšlienkach, rozpoložení alebo snívaní. 

Scenár dopomáha k tomu, že Arthura pozorujeme v najrôznejších polohách. Vidíme ho v zraniteľných momentoch, pri plači, hneve, vraždení, smútku, ale aj zvrátenej radosti. Momenty, kedy sa z ničoho nič stane šialencom patria k najsilnejším častiam filmu a častokrát prichádzajú znenazdajky, neočakávane a tým pádom si udržiavajú nekompromisnú údernosť. Až na niekoľko výnimiek nepôsobia ani prvoplánovo, predávajú silnú emóciu a vďaka hudobnému podkladu ste počas celej minutáže držaní v nepríjemnom zovretí, dusnej atmosfére a očakávaní nadchádzajúcich udalostí. To, čo sa stane je, samozrejme, zrejmé a miestami očakávané, ale osobne si myslím, že Phillips bezproblémovo dokáže diváka prekvapiť a v pravú dobu zasadiť krutý úder pod rebrá. 

Dianie prelína s modernými problémami, aktuálnymi témami a mnohé si požičiava od Taxikára Martina Scorseseho. Zobrazenie špinavej spoločnosti, získanie strelných zbraní, vraždy a ich počiatočné ospravedlnenie, ktoré nakoniec vedie k neskrývanej ľahostajnosti a nutnosť odlíšiť sa. To všetko prostredníctvom Arthura zažívame, pričom rovnaké situácie sme prežívali i v koži Travisa Bicklea. K využitiu podobných motívov prílišné výhrady nemám, ale občas mi prišlo, že inšpirácia prešla do snahy zavďačiť sa jednému z otcov súčasnej kinematografie. To neznalému publiku prekážať nebude, ale my ostatní by sme určite ocenili vyššiu mieru inovácie. 

Bohužiaľ, Todd Phillips príležitostne podceňuje cieľovú skupinu a jeho problémom je, že pôsobí až príliš doslovne. Zo snímky je napríklad zrejmé, že Arthur zohráva rolu nedôveryhodného rozprávača, čo je dostatočne znázornené prostredníctvom vizuálneho stvárnenia. Nemožno mu úplne veriť, pričom v konkrétnych bodoch sa na tomto aspekte buduje napätie a mystika, nakoľko postupne rozlišujete skutočnosť a výplody jeho porušenej mysle. To funguje výhradne do momentu, kedy sa Phillips rozhodol priamočiaro obecenstvu vysvetliť, že Fleckovmu pohľadu neradno dôverovať, ale tým pádom scenáristicky degradoval a zbytočne si z filmu odkrojil podstatnú prímes kvôli menej pozorným alebo menej vnímavým divákom. Podobne psychologické projekty stavajú na tom, že sa neprispôsobujú tradičnému obecenstvu a sám Todd Phillips prehlasoval, že ide priamo proti filmovým koncepciám, aby nakoniec ukázal, že sa predsa len tak trochu bojí byť úplne odlišný. 

Fotogaléria Joker (2019)Zobraziť fotogalériu »

Rovnako mám menšie výhrady k spracovaniu pádu do temnôt a pazúrov psychopatie, v ktorých neexistujú žiadne hranice medzi dobrým a zlým. Pôsobí totiž prirýchlo, v priebehu niekoľkých dní sa na Arthura kopia problémy, jeden za druhým, až sa môže zdať, že doposiaľ ani nežil (nebyť skazeného vyzradenia podstaty rozprávača, skutočne by som nad variantom fiktívnosti celého diania premýšľal). Osobne by som potreboval akúkoľvek výplň, ktorá by pozostávala z menej drastických udalostí, napríklad viac rozhovorov s psychiatrom, ktoré by nám umožnili preryť sa cez robustnú kožu zaujímavej postavy. Veríme jej síce každý moment, ale nemal som pocit, že som prenikol do celej podstaty, do absolútneho vnútra, čo je možno škoda a nevýhoda snímky, ktorá sa venuje výhradne Jokerovi. 

Ako som prezradil už v úvode, Phillps je zručný režisér. Ovláda hercov, dokáže vykúzliť pútavé zábery, výborne kooperuje s hudbou a vytvára unikátne zážitky. Depresívny tón podtrhávajú tmavé filtre a práca s takmer nulovým osvetlením. Nebojí sa zobrazovať násilie, aby zaútočil na divákove zmysly, pričom len ťažko by ste od neho mohli chcieť nejaké prehnané kamuflovanie šikovným strihom. Keby ešte ovládal blokovanie scény ako iní velikáni réžie, prepracovanejšie by snímal postavy počas dialógov, spokojnosť nad výsledným filmom by sa len znásobila.  

Joker možno nie je tak chytrý ako si tvorcovia mysleli, množstvo tém aj motívov si vyložene prepožičiava od Scorseseho Taxikára, ktorý predsa len s tematikou násilnej spoločnosti a absolútnej vnútornej i vonkajšej deštrukcie konkrétneho člena pracoval jemnejšie i sofistikovanejšie. Todd Phillips je priamočiarejší, do určitej miery brutálnejší, čo minimálne v jednom prípade prekáža, navyše sa viac vyžíva v explicitnosti, než nenápadných náznakoch. Scenáristicky je režisér trilógie The Hangover ešte stále tak trochu nevybrúsený, čo cítiť naprieč celou snímkou, ktorej chýba minimálne ďalšia hodina obsahu, aby Jokerov pád do hlbín šialenstva nepripomínal strmý kopec, ale skôr postupný zosuv. Možno však hovoriť o tom najlepšom a zďaleka najvyspelejšom projekte, ktorý vzišiel z terajšej filmovej produkcie DC. To opätovne potvrdzuje, že týmto temným hrdinom svedčí seriózny nádych a nie digitálne bitky a pestrofarebné delfíny s plochými charaktermi, ktoré možno fungujú ako kráľovská popcornová zábava, no nekompromisné drámy so silnými protagonistami sú domovom Detective Comics, kde to papierovým predlohám svedčí zďaleka najviac.   

VERDIKT MOVIE MANIA:
  Foto © Continental Film

Odporúčané články

Som legenda (I am Legend)

Som legenda (I am Legend)

Predstavte si, že na celom svete zúri vírus a vy ste imúnny. Beháte si po Manhattane ako na nejakej lúčke a okolo vás sa mení celá...
Highlighty z Comic-Con 2017

Highlighty z Comic-Con 2017

Jedna z najdôležitejších udalostí modernej pop kultúry, ktorá spája svet fantázie, science fiction a záhad so svetom filmu,...