1917
Sam Mendes za posledné roky u divákov zďaleka najviac rezonoval spracovaním atraktívnej látky v podobe britského agenta Jamesa Bonda (mnohí jeho Skyfall považujú za vrchol momentálne dvadsaťštyri dielnej série). Dovtedy len málokedy v kinách finančne zabodoval, samozrejme s výnimkou úspešného mafiánskeho príbehu Cesta do zatratenia (Road to Perdition) a Americkej krásy (American Beauty), ktoré sa radia de jeho rannej tvorby. Nikdy to však neznamenalo, že by bol zlým režisérom, akurát vo svojich projektoch väčšinou volí postupy a spracovanie, ktoré nie je príliš divácky vďačné. Núdzový východ (Revolutionary Road) s Leonardom DiCapriom a Kate Winslet je komornou rodinnou drámou a napríklad Mariňák (Jarhead) je film o vojne, v ktorom sú bojový konflikt a nepriateľský kontakt v pozadí. Najmä preto treba upozorniť, že terajšie 1917, ktoré počas noci Oscarov získalo tri prestížne zlaté sošky (za vizuálne efekty, strih zvukových efektov a kameru), je jedným z mála počinov režiséra Mendesa, ktorý je otvorený širšiemu publiku, avšak na rozdiel od Jamesa Bonda si v tomto prípade udržuje atypickú svojskosť i odlišný prístup k vojnovému žánru.
Hoci vojnové filmy nezriedka spracúvajú tie najtuhšie a najväčšie bitky a krvavé vylodenia so stovkami mŕtvych, Sam Mendes sa rozhodol spracovať zákopovú vojnu a to takým spôsobom, že takmer rezignoval na zobrazovanie masívnych konfliktov. Ústrednými postavami sú dvaja radoví vojaci, konkrétne ide o slobodníka Blakea (Dean-Charles Chapman) a Schofielda (Goerge MacKay), pričom obaja dostali za úlohu informovať spojenecké jednotky o pasci, ktorú zosnovala nemecká armáda. Spoločnými silami musia precestovať veľkú vzdialenosť, aby sa im podarilo zastaviť útok, ktorý by britskú armádu stál viac ako 1500 ľudských životov, medzi ktorými je aj brat vojaka Blakea.
Keď sa v súčasnosti spomenie snímka 1917, z každej svetovej strany sa hrnú tvrdenia, že je to práve ten vojnový film, ktorý je nakrútený na jeden záber, teda bez akéhokoľvek strihu. To je samozrejme mylný názor, pretože najnovší projekt Sama Mendesa len vytvára ilúziu kamery, ktorá kontinuálne sleduje putovanie dvoch hrdinov na opačnú stranu bojového poľa. Koniec koncov, nie nadarmo získala snímka hneď v niekoľkých filmových súťažiach prestížnu nomináciu za strih a to by bolo pri úplnej absencii tejto techniky pomerne bizarné rozhodnutie. Skôr ide o premyslené naplánovanie jednotlivých úkonov v deji, pohybov hercov a súčasne i pohybov kamery, ktorá nesmie robiť žiadne chyby a treba dodať, že ani na chvíľu nezaváha.
Od prvej sekundy je zrejmé, že samotnému nakrúcaniu predchádzala dôsledná príprava, vytvorenie dôveryhodných kulís, získanie potrebných kostýmov a zásluhou detailnej mizanscény, pôsobí 1917 tak autenticky a skutočne, akoby vypadol z ozajstného malého príbehu s veľkými dôsledkami (čo je možno nakoniec pravda, keďže režisér a scenárista v jednej osobe čerpal námet z rozprávaní svojho starého otca). Mimoriadne prekvapí fakt, že sa takmer vôbec nestretávate s nudnými zábermi, ktoré by dýchali prázdnotou, práve naopak.
Každý jeden prechod zákopov, plazenie sa naprieč ostatnými drôtmi, pády lietadiel, bojové scenérie alebo prieskum nepriateľských táborov hýria drobnými detailmi, ktoré dotvárajú hrôzy vojny a rovnako slúžia k realistickému vyznievaniu prostredia. Všade navôkol totiž vidieť mŕtve telá, lopatkou vykopané jamy, vystrelené náboje, zničené delá, zbúrané budovy, čo v spojení s „neviditeľným“ strihom tvorí skľučujúci zážitok. Nech by ste totiž akokoľvek chceli, nemôžete uniknúť, pretože nie je kam. Žiaden strih na druhú kameru vám nepomôže opustiť nepríjemný pohľad, ujsť napätiu alebo neustálemu nebezpečenstvu. Celé dve hodiny ste spoločne s hrdinami uväznení v dramatických situáciách a vďaka nenúteným, naturalisticky prirodzeným, výkonom hltáte jedno ohrozenie za druhým.
Zásluhou ústrednej dvojice a scenáristickej vyspelosti Mendesa, ktorý v úlohe kreatívneho pera debutuje, veríte udalostiam a pocitom, ktoré sa na plátne dejú, keďže sú podávané nenásilne, príliš netlačia na pílu a nesnažia sa u divákov každou scénou i momentom vyvolať patriotizmus (to je však už spôsobené tým, že na filme pracoval Mendes a nie Clint Eastwood). Výkony pôsobia naturálne a vďaka silnej stimulácia z okolia a dôležitému cieľu, neprestajnému pokračovaniu sa na plátne neustále dejú veci, ktoré vás prinútia nepríjemne sa zvíjať v kinosále.
1917 však sprevádza aj technická dokonalosť, podobne ako tomu bolo napríklad v staršom Dunkirku od Christophera Nolana, avšak Sam Mendes má oproti režisérovi s časovou obsesiou jednu obrovskú výhodu a tou sú charaktery, ktoré udržia nerobustnú štruktúru naratívnej línie súdržnou. Práve pri Dunkirku som mal totiž problém s tým, že pôsobí ako perfektne nakrútený, dokonale ozvučený a hudobne sebaistý dokument, ktorému ale kvôli mdlým postáv chýbajú emócie a srdce. Na 1917 by som pokojne aplikoval rovnaké adjektíva, akurát mi príde, že autori lepšie porozumeli filmovému médiu, čiže sa nesnažia len faktograficky a strhujúco predať dôležitú udalosť vojnových dejín, no v prvom rade rozprávajú pútavý príbeh, čo je predsa len pri hranej snímke to najdôležitejšie. Všetky tie pochody, bežanie, rútenia sa po prúde rieky alebo útek z okupovaného mesta sú výbornou súhrou okolitých zvukov, hudby od Thomasa Newmana a záberovej nádhery, ktoré plne využíva potenciál a silu kamery (ktorá je ale príležitostne znehodnotená neadekvátnymi CGI doplnkami).
1917 je fantastický zážitok, ktorý si zďaleka najviac užijete v poriadnom kine s obrovským plátnom, bezchybným ozvučením a máte tým pádom istotu, že vás jednoduchý príbeh o ľudskom odhodlaní a dlhej ceste dvoch vojakov absolútne a bez zaváhania pohltí. Sam Mendes nielenže prekvapuje ako scenárista a dokáže z každého momentu nenásilnou cestou vytiahnuť emócie (či už je to napätie, radosť alebo strach), ale po režijnej stránke absolútne exceluje. Obrovskú zásluhu na tom má, samozrejme, i Roger Deakins, ktorý spoločne s režisérskou víziou a pedantným plánovaním každej jednej scény a každého jedného momentu umožnil, že 1917 pôsobí ako jeden nepretržitý záber bez strihu (čo vzhľadom na výpravu a rozsiahlosť putovania po bojových poliach nie je možné, ale strihy sú šikovne zamaskované, aby ste ich neregistrovali). Takýmto spôsobom udržuje diváka v neustálej zainteresovanosti a v zovretí, kedy skutočne v konkrétnych pasážach ani nechcete mrkať (bojíte sa totiž, že zmeškáte niečo dôležité). Zlaté sošky udelené za technické kvality sú v tomto prípade zaslúžené a pokojne by som pridal ocenenie za najlepšiu réžiu, keďže takáto exhibícia v spojení s obdobne náročnou látkou tu nebola poriadne dlho. Po dlhej dobe som mal dokonca pocit, že nakrúcanie bolo pre všetkých zúčastnených neuveriteľnou výzvou, ktorú však štáb nakoniec pokoril. A z komorného príbehu sa tak stáva originálne spracovaný žánrový film, ktorý ale neprepadá tradičným konvenciám a, po vzore hrdinov, nachádza vlastnú cestu k cieľu a nekonvenčnému diváckemu zážitku.