Réžia:
Michael Haneke
Žáner:
Dráma
Krajina
Francúzsko | Taliansko | Nemecko | Rakúsko
Dĺžka filmu
144 min
Slovenská premiéra:
9.9.2010 (ASFK)
Pôvodný názov:
Weiße Band, Das - Eine deutsche Kindergeschichte
Kompozičným znakom a stmeľujúcim gestom čiernobieleho filmu o zvláštnych nehodách v rakúskej dedinke na začiatku 20. storočia je prísnosť, až striktnosť a askéza vlastná nielen väčšine postáv, ale aj ich tvorcovi, ktorý dokáže byť na publikum skutočne tvrdý. Film má dôkladne vystavaný scenár, napísaný s absolútnym odstupom cynicky chladného pozorovateľa, a pregnantne volené slová zatínajú do živého. Haneke ako vyštudovaný psychológ a syn duchovného dobre vie, čo dokážu s ľuďmi urobiť potláčané pudy a neľútostne ukazuje, že človek síce môže byť civilizáciou kultivovaný, ale v niektorých obdobiach je spoločenských pravidel a príkazov toľko, že kultúra na človeku pácha skôr násilie a deformuje ho tak, až násilie začne chcieť vracať. Majstrovstvo a podmanivosť Bielej stuhy spočíva v tom, že pri svojej úpornosti dokáže byť atraktívna. Je to detektívne mystérium a špičková dobová dráma, ktorá vťahuje divákov do deja a núti ich porozumieť jadru problému. Biela stuha pracuje ako zlovestne dokonalý stroj na terorizovanie publika, ktorý však podlieha jeho zvláštnemu kúzlu, pretože tuší, že táto lekcia má omnoho hlbší zmysel. Jej závažnosť tkvie v tom, že nás prinúti premýšľať o zdanlivej idyle a ctnostnej čistote nie ako o nejakej fasáde, ktorá chráni pred prenikaním zla navonok, ale naopak ako o podhubí, z ktorého zlo rastie. Základným kompozičným znakom i stmeľujúcim gestom tejto čiernobielej snímky o podivných nehodách v rakúskej dedinke na začiatku 20. storočia je prísnosť, až striktnost a asketickosť, ktoré sú vlastné jednak väčšine postáv, ale aj tvorcovi, ktorý dokáže byť na publikum naozaj nepríjemný. Biela stuha má dokonale vysústružený scenár, napísaný s absolútnym odstupom cynicky chladného pozorovateľa a so slovami, ktoré tnú do živého. Ako je u Hanekeho zvykom, chýba sprievodná hudba, mnoho obrazov má nemilosrdne a nepríjemne statickú kompozíciu a pohľad kamery sa často zastaví na hranici, kedy nie je otvorene vidieť samo násile, ale diváci si napriek tomu uvedomujú jeho dôsledky. Rozprávanie je až dusivo zošnurované ako korzet obopínajúci a haliaci telo ústrednej záhady, ku ktorej rozriešeniu sa nedá preniknúť a je napínavá až do posledných minút. V každej scéne je cítiť tieseň a pod povrchom bublajúcu agresivitu a zúfalstvo.