Muž a jeho pes (Un homme et son chien)
Mŕtvy muž kráča so psomSvetoznámy bonviván sa vracia na strieborné plátno poslednýkrát, aby sa dôstojne rozlúčil so svojimi divákmi. Jean-Paul Belmondo, legendárny herec, ktorého si všetci pamätajú prekonal v roku 2001 mŕtvicu. Rozsiahla rekonvalescencia si vyžiadala dlhodobú absenciu pred kamerami i na divadelných doskách. Keď už nikto nedúfal, herec sa ešte raz postavil pre hľadáčik kamery v aktualizovanej adaptácii De Sicovho scenára Umberto D. režírovaného profesionálnym hercom Francisom Husterom. Muž a jeho pes kopíruje neorealistickú klasiku. Vojnou spľundrovanú krajinu a jej obyvateľstvo strieda kapitalizmus a ľudia stávajúci sa obeťami konzumného životného štýlu a kultu mladosti a krásy. A chudoba nie je výsledkom povojnových udalostí, ale deravého sociálneho systému.
Jean-Paul Belmondo, predstaviteľ dobrodružných a hrdinských postáv, sa postupne uťahoval do ústrania. Muž a jeho pes môže byť jeho posledným filmom. Ako gesto lúčenia s filmovým priemyslom a svojimi divákmi, či fanúšikmi, snímka obstojí. Ba čo viac, Belmonodova postava ťaží z hercovho života i následkov mŕtvice. Po tom, ako ochrnul na polovicu tela a znovu sa musel učiť rozprávať a chodiť, mu zostali jazvy nielen na duši, ale i na tele. Takmer vždy je jeho tvár snímaná zľava, nakoľko pravá je postihnutá následkami ochrnutia. Kolísavá a bolestná chôdza, utrápený výraz, to všetko len podtrháva prežívanú jeseň života, predposlednú zastávku ľudského cyklu, starobu. Herec pristúpil na projekt pod jednou podmienkou: žiadny make-up. Iba krutá a tvrdá realita. Hlboké ryhy na tvári značiace dlhý a bujný život i ovisnutá a nedoliehajúca spodná pera, stigma mŕtvice, dodávajú hereckému minimalizmu Jean-Paula Belmonda punc autenticity.
Režisér Francis Huster a scenáristka Murielle Magellan siahli po odležanom scenári z obdobia talianskeho neoralizmu. Kostru filmu Umberto D. ponechali v pôvodnom stave, len ju obliekli do módnejšieho hávu. Huster sa nevydáva smerom neo-neorealizmu, či post-neorealizmu, ktorý vytýčili napríklad súrodenci Dardennovci. Upúšťa od dokumentárnosti, či naturalizmu a útočí melanchóliou a lyrizmom. V niektorých prípadoch si nedokáže určiť jasnú hranicu, využívať psie oči sa príliš často nevypláca. Symbol sa až príliš často mení na komoditu. Charles zostal na staré kolená sám. Nemá rodinu, deti, ani stály okruh priateľov. Všetko mu nahrádza jeho štvornohý priateľ. Vdova po jeho najlepšom priateľovi ho vyhadzuje z domu, lebo začína nový život a Charlesa k nemu nepotrebuje. Mladá slúžka je najbližšou osobou, ktorú má, no nedokáže mu ponúknuť viac ako úsmev a pochopenie. Má vlastné starosti. Jeho rovesníci sú na tom pomaly horšie ako on sám. Na podaktorých už zaútočila senilita, iní nie sú schopní sa vyrovnať s nadchádzajúcim a neodvratným koncom. Charles je sám. Sám so psom, symbol jeho púta k životu, tým, že je človek a nie vec, ktorú po použití niekto odhodí.
Muž a jeho pes mapuje blúdenie jednej stratenej duše ulicami Paríža, nakoľko sa stala bezdomovcom. Sociálny systém štátu nie je schopný zabezpečiť dostatočnú starostlivosť penzistom. Charlesove okolie už nie schopné sa vyrovnávať s jeho starobou, s ktorou sú zároveň konfrontovaní i diváci. Staroba nie je choroba a človek si zachováva svoju dôstojnosť až do svojho posledného dychu. Na vyjadrenia vydedenia zo spoločnosti použil režisér metaforu blúdenia po neznámych uličkách. Charles nenavštevuje žiadnu známu lokáciu, čo monument. Potuluje sa po úzkych a neznámych uličkách, nedokáže a nemôže prekročiť hranicu centra mesta. Už nie je v kurze, staroba nie je v kurze. Preto je vykázaná z hranice mladých ľudí. Kult tela a mladosti netoleruje vrásky, ovisnutú kožu, či spomalené myslenie. Stáva sa vyhnancom v meste, kde kedysi žil búrlivým životom. Ľahkovážnosť a ľahostajnosť v mladosti ho odsúdili na samotu v starobe.
Aj keď námet vychádza z neorealizmu, štýl filmu má od neho ďaleko. Estetika dokumentu je nahrádzaná baladickou formou. Charlesov fatalizmus je všadeprítomný. Už nerieši svoju starobu, s ktorou sa chystá vysporiadať raz a navždy, ale hľadá náhradný domov pre svojho psa. Humanizmus hlavnej postavy je manifestovaný práve na geste beznádejného hľadania lepšieho miesta/majiteľa pre psa. Muž a jeho pes je melancholickým náhľadom na starobu a jej neduhy, no Belmondo sa s ňou vysporiadava so všetkou gráciou, rovnako ako jeho herecký kolegovia a veteráni legendárneho kalibru: Max von Sydow, Robert Hossein, Daniel Olbrychski a Tchéky Karyo.
