Muži revolúcie
Na začiatku stála... lož?
Vzhľadom na to, že témy spojené so zamatovou revolúciou sú aj po dvadsiatich rokoch stále citlivé, respektíve sa stávajú predmetom búrlivých debát, kde si ľudia navzájom upierajú možnosť vyjadriť svoj vlastný názor (aj napriek tomu, že žijeme v demokracii), dovolím si objasniť podmienky, za ktorých sa vyjadrujem k danej téme a filmu. November roku 1989 som nezažil a tak sa k nemu môžem stavať len ako postranný pozorovateľ z – vtedy ešte – nejasnej budúcnosti. Povrchne by som však môj postoj vedel vyjadriť tak, že bez osobností a činov doby vtedajšej by sme ani zďaleka nemohli s vami, našimi čitateľmi, takto slobodne zdieľať názory o umení, ktoré by svojou neobyčajnosťou a často až extrémizmom neuspelo na skúškach z dobovej ideológie. No a o existencii negatívnych následkov tých zásadných dní je, práve dnes, zbytočné hovoriť. Vieme, že sú.
Pred návštevou kina by som vás rád uistil, že nejdete na ďalší konformný dokument, ktorý by mohol poslúžiť ako učebná pomôcka budúcim nádejam našej mladej skorumpovanej republiky. Režisérka Zuzana Piussi opäť zatína do živého. Zatiaľ čo pred šiestimi rokmi rozvírila vlny jazera Inakosť v Anejli plačú, v roku 2009 sa jej podarilo dokončiť film Koliba o jednom z Mečiarových biznisov, ktoré pochovali hojnú slovenskú produkciu, minulý rok uviedla pátranie po pravde v slovenskom súdnictve – Nemoc tretej moci, tento raz neskúma známe okolnosti zásadných dní našej histórie, ale necháva rozprávať jej popredných aktérov. Na vyše hodinovej ploche kladie režisérka otázky len veľmi zriedka, akoby mali „dejatelia“ sami potrebu rozprávať, objavovať spomienky a neustále klásť dôraz na negatíva komunistických politických väzieb, proti ktorým vtedy bojovali a napokon aj, na istý čas, zvíťazili.
Podobne ako každá historická udalosť, aj pamätný november nadobudol akúsi epickosť. A k tej, logicky, patria aj hlavní a vedľajší hrdinovia. Umelci, politici, ale často aj robotnícka vrstva vyjadrovala svoje názory na pódiách, pred davom. Teraz, na plátne, bilancuje. Ani režisérka Zuzana Piussi, ani film a ani samotní hráči z roku 1989 sa nestavajú na pomyselné piedestály za zásluhy na slobode slovenského národa, práve naopak. Revolucionári neraz priznávajú chyby a pochybnosti nad svojimi vtedajšími činmi. Spomínajú na Vladimíra Mečiara. Na Mečiara ako statného politika, ktorého s nadšením dosadili na post ministra vnútra a životného prostredia. Toho istého Mečiara, právnika, ktorý sa stal nepochybne aj z ich strany predmetom kritiky a podozrievania, či súčasťou mnohých politických káuz. Najzásadnejším a možno aj prekvapivým je zasiahnutie ostrého šípu do vlastných radov, kedy samotný Kňažko, Gál alebo Gabriel Levický pochybujú o nulovom spojení medzi Jánom Budajom a ŠtB.
Pokiaľ ide o filmársku stránku, šikovnosť režisérky pozostáva najmä v správnej stavbe a nadväznosti príspevkov známych respondentov a slúži ako vzor gradujúceho príbehu, kde ku koncu naozaj dochádza ku vyvrcholeniu. Zuzane Piussi, podobne ako ostatným slovenským dokumentaristom, napomáhajú najmä interesantní respondenti a tí, ako je známe, dokážu urobiť dokument dobrým aj sami. Nováčikom v danej téme film veľa nepovie, avšak tým, ktorí zmenu režimu prežili, neukazuje (očakávaných) ľudí hrdých na súčasnú demokraciu, neodhaľuje zásadné dokumenty, ale prostredníctvom ľudských výpovedí, ktoré pochybujú o tých najzákladnejších pilieroch súčasnej doby predkladá nepotvrdené dôkazy o tom, že už na začiatku ponovembrovej politiky stála jedna lož. Dalo sa však dúfať v čosi iné? VERDIKT MOVIE MANIA: 
Zdroj: MovieMania.sk Foto © ASFK
