Zvedená a opustená Stefania Sandrelli
/5.6.1946, Viareggio, Lucca, Taliansko/
Herecké začiatky Stefanie Sandrelliovej sa ničím
nelíšia od osudu jej talianskych kolegýň – Sophie Lorenovej, Claudie
Cardinaleovej alebo Giny Lollobrigidy. Rovnako ako ony aj Sandrelliová sa ako
päťnásťročná zúčastnila na súťaži krásy vo Viareggiu, kde získala titul Miss
Cinema. Otec zomrel, keď mala sedem rokov. Matka viedla
reštauráciu a penzión vo Viareggiu.
Bolo mnoho tých, čo si
všimli jej zvláštnu, chladnú krásu, ale rozhodujúce pre ňu bolo stretnutie
s režisérom Pietrom Germim, ktorý ovplyvnil celý jej ďalší
život. Urobil ju slávnou herečkou.
A tak aj keď prvú malú
úlohu dostala vo filme režiséra Salceho Prefekt , skutočný začiatok pre
ňu znamenal až kultový film Rozvod po taliansky /Divorzio
all´italiana,1961/. Pietro Germi, ktorý zostal verný svojmu „objavu“,
vybral si ju za partnerku pre Marcella Mastroianniho. Postava
mladej Sicílčanky Agnesy, ktorá sa stane „obeťou“ zhýralého donchuánskeho
strýka, bola pre ňu vynikajúcim štartom a zároveň na dlhší čas ovplyvnila jej
kariéru.
Stefania Sandrelliová sa
odvtedy akoby stala prototypom „zvedenej a opustenej“ dievčiny typu,
ktorý vytvorila aj v ďalších Germiho filmoch – Zvedená a opustená
/Sedotta e abbandonata,1963/,
v ňom hrala opäť naivnú sicílsku
dievčinu Agnes, ktorá sa stane obeťou snúbenca (Aldo Puglisi) svojej staršej sestry (Paola Biggiová)
a Nemrava /L´immorale,1967/.
Zvedená a opustená Stefania Sandrelli
Jej tmavé oči s tvrdým pohľadom, zvesené kútiky vždy
zovretých úst, ktoré akoby vopred odmietali akékoľvek vysvetlenie, kúzlo,
ktorému sa ľahko podlieha – to všetko spolu bola Stefania Sandrelliová, ale už
nie dievčina, čo prijme každú rolu, ale herečka, ktorá to so svojou prácou myslí
vážne. Pod vedením Pietra Germiho
získavala skúsenosti, a hoci jej chýbalo herecké školenie, predsa dokázala
presadiť svoj talent. Začala si vyberať úlohy a odmietať ponuky „zvedených
a opustených“.
Filmovala aj za hranicami
svojej vlasti, vo Francúzsku, Anglicku.
"Veľmi ma rozčuľovalo, že ma
každý videl len ako obeť, akoby som nebola schopná zahrať niečo iné. Nanútili mi
jeden herecký typ a koniec. Keďže nie som profesionálnou herečkou, veľa ľudí
počítalo s tým, že skôr-neskôr stroskotám. Ale nedočkali sa...Často sa ma
pýtajú, aký je to pocit byť slávnou herečkou. Môžem pokojne povedať, že neviem.
Nijako sa nenaháňam za rolami, netúžim vidieť svoju tvár v každom obrázkovom
časopise, nechcem si od nikoho dať ničiť súkromný život. Nakrúcam ročne jeden –
dva filmy a celkom mi to stačí. Mám čas premýšľať o všetkom
a venovať sa svojej dcérke Amande, ktorá je tiež, pokračuje
v maminých šľapajach, herečkou. Nie som z tých herečiek,
u ktorých sa dvere nezavrú a kde si režiséri podávajú kľučku. Som však hrdá, že
som hrala pod vedením takých umelcov, ako je Germi, Pietrangeli, Lizzani,
Richardson, Melville, Bertolucci."
Jej súkromný život je tabu. Nemá rada novinárov, ani
takých ľudí, ktorí sa priživuju na filmovej práci.
Stefania Sandrelliová
zbožňuje film od najútlejšieho detstva. Pokiaľ si pamätám, vždy som bola
posadnutá túžbou stať sa herečkou. Mnohí si myslia, že filmovanie je zdrojom
dobrého a bezstarostného života. Naopak, filmovanie je poctivá drina a nič iné!
"Mám rada „obyčajných“
umelcov a som proti tým, ktorí si tak hovoria. Nezúčastňujem sa nijakých
umeleckých večierkov, ani galapremiér, považujem ich za zbytočné a mám z nich
strach!"
Stefania Sandrelli a Marcello Mastroianni vo filme Rozvod po taliansky (Divorzio
all'italiana, 1961)
Psychologicky
zložitejší portrét životom zmietanej a znepriaznenej osudu prenasledovanej
hrdinky nastienila v spoločenskokritickej dráme režiséra A.Pietrangeliho
Poznal som ju dobre /Io la conoscevo bene,1964/, kde stelesnila senzitívnu
Adrianu Bucelliovú a o jej zúfalej túžbe po kariére modelky ktorá ju nakoniec
doženie až k samovražde...
Tento film získal roku 1965
niekoľko strieborných stúh talianskej filmovej kritiky
a konečne priniesol uznanie hereckých kvalít aj Sandrelliovej. Odvtedy prestala byť len
herečkou režiséra Germiho, dostala od Carla Lizzaniho úlohu vo
filme podľa poviedky Giovanniho
Vergu Zbojníkova milenka
/L´Amante di Gramigna,1969/
v úlohe vernej družky sicílskeho
banditu (Gian Maria Volonté) v
historickej dráme z dôb Garibaldiho - bola vyznamenaná na MFF v San
Sebastiane v roku 1969.
Prihlásil
sa John Melville aj Jean Pierre Mocky.
Bernardo Bertolucci,
známy svojimi veľkými nárokmi na herecké schopnosti, obsadil ju po boku
Jeana-Louisa Trintignanta do filmu Konformista /Il Conformista,
1970/, kde rovnako ako jej partner obstála veľmi dobre. Vyvrátila tak názory
všetkých kritikov o svojej naivnosti a stereotypnosti. Dokázala, že si veľmi
obozretne a trpezlivo buduje svoju kariéru. To nakoniec dokazuje aj v jednej
z úloh ako mladá hysterická a panovačná žena v poslednom filme zosnulého
režiséra Pietra Germiho Alfréd, Alfréd! /Alfredo, Alfredo, 1972/,
kde mala za partnera vynikajúceho amerického herca Dustina Hoffmana,
ktorý ju nijako nezatienil, naopak vynikajúco sa navzájom doplňovali.
Celkom novú tvár a odlišný
typ úlohy predviedla vo filme Diabol v mozgu /Il Diavolo nel cervello,
1972/. Ani nechýbali jej hrdinky trpiace a zaťažené tradíciami v snímke
Zločin z lásky /Delito d´amore,1974/, či rozmaznané a ľahkomyseľné
Utajené tajomstvá
/Segreti segreti,1985/,
sebavedomá, temperamentná
a ambiciózna v Terase a ani ženy ľahších mravov v snímke Matka Ebe
/Mamma Ebe,1985/.
Dopustila sa však
tiež mnohých tvorčích omylov, keď zvolila účinkovať vo filmoch pochybných
kvalít, ktoré ťažili iba z jej telesných predností. Ani po prekročení
štyridsiatky nestratila nič zo svojej telesnej príťažlivosti, stále si zachováva
šarm zvodnej ženy, aj keď na filmovom plátne už stelesňuje atraktívne matky
dospievajúcich či dospelých detí - Nevesta bola prekrásná /La sposa era
bellissima,1986/, Rodina /La famiglia,1987/, Šunka, šunka /Jamón,
jamón,1992/.
Úloha matky
piatich detí v rodinnej komédii režisérky F.Archibugiovej Mignon odišla
/Mignon é partita,1988/ získala Donatellovho Davida roku 1989.
Stefania Sandrelliová rozhodne nepatrí medzi sexbomby typu Bardotovej, Welchovej, Lollobrigidy. Vidieť, že sa jej darí „nestúpiť“ vedľa, zbytočne sa nepomýliť, ani nepodľahnúť pokušeniu „teraz už môžem všetko“. Nestratila nič zo svojho dievčenského prejavu; zachovala si v očiach smútok a nepokoj, mlčanlivosť aj čaro svojej osobnosti.
Talianská herečka Stefania Sandrelli pri prevzatí ceny Zlatého Leva 2005 od
dcéry Amanda Sandrelli (vľavo).
V hereckej
profesii pokračuje tiež jej nemanželská dcéra Amanda Sandrelliová (nar.
1964), ktorá hrala princeznú Helenu v koprodukčnej filmovej rozprávke českého
režiséra Dušana Trančíka Sedem jednou ranou /1988/.
Bola oficiálnym hosťom MFF Bratislava 2000. Z krátkeho manželstva s Nicky Pendou
(1971-72) pochádza syn Vito (nar. 1972).
Jej ďalšie filmy: Malý diabol /Il piccolo diavolo, 1988/, Afričanka /L´Africana, 1990/, Také podivné príležitosti /Quelle strane occasioni, 1976/, Diaľnica Rím-Neapol neprejazdná /L´ingorgo, 1978/, Dáma s kaméliami /La veria storia della signora delle camelie, 1980/, Kľúč /La chiave, 1983/, Stradivari /TV, 1987/, Zvodná krása /Stealing Beauty,1995/, Manželstvo /Matrimoni, 1998/, Večera /La cena, 1998/, Rimania /Gente di Roma, 2003/ a ďalšie.
Zdroj: MovieMania.sk