Zvedená a opustená Stefania Sandrelli

22.4.2006|Jozef Rigo|
Zvedená a opustená Stefania Sandrelli

/5.6.1946, Viareggio, Lucca, Taliansko/

Herecké začiatky Stefanie Sandrelliovej sa ničím nelíšia od osudu jej talianskych kolegýň – Sophie Lorenovej, Claudie Cardinaleovej alebo Giny Lollobrigidy. Rovnako ako ony aj Sandrelliová sa ako päťnásťročná zúčastnila na súťaži krásy vo Viareggiu, kde získala titul Miss Cinema. Otec zomrel, keď mala sedem rokov. Matka viedla reštauráciu a penzión vo Viareggiu.
Bolo mnoho tých, čo si všimli jej zvláštnu, chladnú krásu, ale rozhodujúce pre ňu bolo stretnutie s režisérom Pietrom Germim, ktorý ovplyvnil celý jej ďalší život. Urobil ju slávnou herečkou.
A tak aj keď prvú malú úlohu dostala vo filme režiséra Salceho Prefekt , skutočný začiatok pre ňu znamenal až kultový film Rozvod po taliansky /Divorzio all´italiana,1961/. Pietro Germi, ktorý zostal verný svojmu „objavu“, vybral si ju za partnerku pre Marcella Mastroianniho. Postava mladej Sicílčanky Agnesy, ktorá sa stane „obeťou“ zhýralého donchuánskeho strýka, bola pre ňu vynikajúcim štartom a zároveň na dlhší čas ovplyvnila jej kariéru.
Stefania Sandrelliová sa odvtedy akoby stala prototypom „zvedenej a opustenej“ dievčiny typu, ktorý vytvorila aj v ďalších Germiho filmoch – Zvedená a opustená /Sedotta e abbandonata,1963/, v ňom hrala opäť naivnú sicílsku dievčinu Agnes, ktorá sa stane obeťou snúbenca (Aldo Puglisi) svojej staršej sestry (Paola Biggiová) a Nemrava /L´immorale,1967/.


Zvedená a opustená Stefania Sandrelli

Jej tmavé oči s tvrdým pohľadom, zvesené kútiky vždy zovretých úst, ktoré akoby vopred odmietali akékoľvek vysvetlenie, kúzlo, ktorému sa ľahko podlieha – to všetko spolu bola Stefania Sandrelliová, ale už nie dievčina, čo prijme každú rolu, ale herečka, ktorá to so svojou prácou myslí vážne. Pod vedením Pietra Germiho získavala skúsenosti, a hoci jej chýbalo herecké školenie, predsa dokázala presadiť svoj talent. Začala si vyberať úlohy a odmietať ponuky „zvedených a opustených“.
Filmovala aj za hranicami svojej vlasti, vo Francúzsku, Anglicku.
"Veľmi ma rozčuľovalo, že ma každý videl len ako obeť, akoby som nebola schopná zahrať niečo iné. Nanútili mi jeden herecký typ a koniec. Keďže nie som profesionálnou herečkou, veľa ľudí počítalo s tým, že skôr-neskôr stroskotám. Ale nedočkali sa...Často sa ma pýtajú, aký je to pocit byť slávnou herečkou. Môžem pokojne povedať, že neviem. Nijako sa nenaháňam za rolami, netúžim vidieť svoju tvár v každom obrázkovom časopise, nechcem si od nikoho dať ničiť súkromný život. Nakrúcam ročne jeden – dva filmy a celkom mi to stačí. Mám čas premýšľať o všetkom a venovať sa svojej dcérke Amande, ktorá je tiež, pokračuje v maminých šľapajach, herečkou. Nie som z tých herečiek, u ktorých sa dvere nezavrú a kde si režiséri podávajú kľučku. Som však hrdá, že som hrala pod vedením takých umelcov, ako je Germi, Pietrangeli, Lizzani, Richardson, Melville, Bertolucci."
Jej súkromný život je tabu. Nemá rada novinárov, ani takých ľudí, ktorí sa priživuju na filmovej práci.

Stefania Sandrelliová zbožňuje film od najútlejšieho detstva. Pokiaľ si pamätám, vždy som bola posadnutá túžbou stať sa herečkou. Mnohí si myslia, že filmovanie je zdrojom dobrého a bezstarostného života. Naopak, filmovanie je poctivá drina a nič iné!
"Mám rada „obyčajných“ umelcov a som proti tým, ktorí si tak hovoria. Nezúčastňujem sa nijakých umeleckých večierkov, ani galapremiér, považujem ich za zbytočné a mám z nich strach!"


Stefania Sandrelli a Marcello Mastroianni vo filme Rozvod po taliansky (Divorzio all'italiana, 1961)

Psychologicky zložitejší portrét životom zmietanej a znepriaznenej osudu prenasledovanej hrdinky nastienila v spoločenskokritickej dráme režiséra A.Pietrangeliho Poznal som ju dobre /Io la conoscevo bene,1964/, kde stelesnila senzitívnu Adrianu Bucelliovú a o jej zúfalej túžbe po kariére modelky ktorá ju nakoniec doženie až k samovražde...
Tento film získal roku 1965 niekoľko strieborných stúh talianskej filmovej kritiky a konečne priniesol uznanie hereckých kvalít aj Sandrelliovej. Odvtedy prestala byť len herečkou režiséra Germiho, dostala od Carla Lizzaniho úlohu vo filme podľa poviedky Giovanniho Vergu Zbojníkova milenka /L´Amante di Gramigna,1969/ v úlohe vernej družky sicílskeho banditu (Gian Maria Volonté) v historickej dráme z dôb Garibaldiho - bola vyznamenaná na MFF v San Sebastiane v roku 1969.  Prihlásil sa John Melville aj Jean Pierre Mocky.
Bernardo Bertolucci
, známy svojimi veľkými nárokmi na herecké schopnosti, obsadil ju po boku Jeana-Louisa Trintignanta do filmu Konformista /Il Conformista, 1970/, kde rovnako ako jej partner obstála veľmi dobre. Vyvrátila tak názory všetkých kritikov o svojej naivnosti a stereotypnosti. Dokázala, že si veľmi obozretne a trpezlivo buduje svoju kariéru. To nakoniec dokazuje aj v jednej z úloh ako mladá hysterická a panovačná žena v poslednom filme zosnulého režiséra Pietra Germiho Alfréd, Alfréd! /Alfredo, Alfredo, 1972/, kde mala za partnera vynikajúceho amerického herca Dustina Hoffmana, ktorý ju nijako nezatienil, naopak vynikajúco sa navzájom doplňovali.
Celkom novú tvár a odlišný typ úlohy predviedla vo filme Diabol v mozgu /Il Diavolo nel cervello, 1972/. Ani nechýbali jej hrdinky trpiace a zaťažené tradíciami v snímke Zločin z lásky /Delito d´amore,1974/, či rozmaznané a ľahkomyseľné Utajené tajomstvá /Segreti segreti,1985/, sebavedomá, temperamentná a ambiciózna v Terase a ani ženy ľahších mravov v snímke Matka Ebe /Mamma Ebe,1985/.

Dopustila sa však tiež mnohých tvorčích omylov, keď zvolila účinkovať vo filmoch pochybných kvalít, ktoré ťažili iba z jej telesných predností. Ani po prekročení štyridsiatky nestratila nič zo svojej telesnej príťažlivosti, stále si zachováva šarm zvodnej ženy, aj keď na filmovom plátne už stelesňuje atraktívne matky dospievajúcich či dospelých detí - Nevesta bola prekrásná /La sposa era bellissima,1986/, Rodina /La famiglia,1987/, Šunka, šunka /Jamón, jamón,1992/.
Úloha matky piatich detí v rodinnej komédii režisérky F.Archibugiovej Mignon odišla /Mignon é partita,1988/ získala Donatellovho Davida roku 1989.

Stefania Sandrelliová rozhodne nepatrí medzi sexbomby typu Bardotovej, Welchovej, Lollobrigidy. Vidieť, že sa jej darí „nestúpiť“ vedľa, zbytočne sa nepomýliť, ani nepodľahnúť pokušeniu „teraz už môžem všetko“. Nestratila nič zo svojho dievčenského prejavu; zachovala si v očiach smútok a nepokoj, mlčanlivosť aj čaro svojej osobnosti.


Talianská herečka Stefania Sandrelli pri prevzatí ceny Zlatého Leva 2005 od dcéry Amanda Sandrelli (vľavo).

V hereckej profesii pokračuje tiež jej nemanželská dcéra Amanda Sandrelliová (nar. 1964), ktorá hrala princeznú Helenu v koprodukčnej filmovej rozprávke českého režiséra Dušana Trančíka Sedem jednou ranou /1988/.
Bola oficiálnym hosťom MFF Bratislava 2000. Z krátkeho manželstva s Nicky Pendou (1971-72) pochádza syn Vito (nar. 1972).

Jej ďalšie filmy: Malý diabol /Il piccolo diavolo, 1988/, Afričanka /L´Africana, 1990/, Také podivné príležitosti /Quelle strane occasioni, 1976/, Diaľnica Rím-Neapol neprejazdná /L´ingorgo, 1978/, Dáma s kaméliami /La veria storia della signora delle camelie, 1980/, Kľúč /La chiave, 1983/, Stradivari /TV, 1987/, Zvodná krása /Stealing Beauty,1995/, Manželstvo /Matrimoni, 1998/, Večera /La cena, 1998/, Rimania /Gente di Roma, 2003/ a ďalšie.

Zdroj:  MovieMania.sk

Odporúčané články

Som legenda (I am Legend)

Som legenda (I am Legend)

Predstavte si, že na celom svete zúri vírus a vy ste imúnny. Beháte si po Manhattane ako na nejakej lúčke a okolo vás sa mení celá...