Slávny imitátor Alberto Sordi

5.5.2006|Jozef Rigo|

(15.6.1920 – 25.2.2003, Rím, Taliansko)

Od detstva rád imitoval, už v dvanástich rokoch vystupoval v chlapčenských úlohách na malých divadelných scénach. V trináctich rokoch zvíťazil v súťaži spoločnosti MGM o najlepšieho imitátora Olivera Hardyho /neskôr sa stal najlepším dablérom Stana Laurela/.

Alberto Sordi spolu s Vittoriom Gassmanom, Ugom Tognazzim a Ninom Manfredim sa stali výraznými reprezentantmi talianskej povojnovej kinematografie.

Keď mal päťnásť, presťahoval sa s rodičmi do Milána, kde vystriedal rôzne príležitostné zamestnania, dokonca bol poslíčkom a ako obchodný cestujúci ponúkal žiletky. Krátko na to študoval herectvo u Emilie Variniovej na milánskej Akadémii dramatického umenia, kde sa pripojil ku kočovnej divadelnej spoločnosti Ermeta Zacconiho. Postupne zbieral skúsenosti na scénach kabaretov a operetných divadiel /hral v roku 1937 v Riccioli-Primavera/, pritom sa pozeral okolo seba a to, čo videl, pretváral do komických situácií, v ktorých sa miešal smiech i plač.

Svoju prvú rolu však stvárnil už v roku 1938 vo filme Tarakanova /La principessa Tarakanova/,  rok predtým sa objavil v komparze vo filme Scipio Africký /1937/. To už sa venoval dabingu, prepožičiaval svoj hlas Olivera Hardyho.

Koncom 30.rokov sa pred filmovou kamerou uplatnil ako osemnásťročný, ale ešte po úspechu s rozhlasovým programom Vi parla Alberto Sordi /1947-48, Hovorí k vám Alberto Sordi/, v ktorom predstavoval známe osobnosti, dostal väčšie príležitosti.
Prvý skutočný umelecký úspech pre neho znamenal, keď ho Federico Fellini obsadil do titulnej úlohy falošne romantického hrdinu podľa fotorománu Fernanda Rivoliho alias Bieleho šejka, po jeho boku si omylom zahrá tiež jedna z jeho ctiteliek /Brunella Bovová/ v satirickej komédii Biely šejk /Lo sceicco bianco, 1952/, Darmošľapi /I vitelloni, 1953/ a neskôr Rím /Roma, 1971/.

Alberto Sordi

Behom 50.rokov jeho popularita vzrastala vďaka komédiam najrôznejších kvalít, v ktorých stvárňoval s nepatrnými obmenami typického malého Taliana - muža dedinsky bodrého a milého, rímsky hlučného a chvastavého, trochu zjašeného a trochu melancholického, žiarlivého i odpúšťajúceho, záletného i klamaného. Medzinárodne ho preslávil film Američan v Ríme /Un Americano a Roma, 1954/. V ňom si zahral Taliana vydavajúceho sa za Američana a vzdal hold americkým vojakom, ktorí oslobodili Taliansko od fašizmu.

Vďaka spolupráci s umelecky ambicióznejšími režisérmi sa postupne jeho rýdze komediálne postavy menili, získavali tragikomický rozmer a vážnejší tón. Bolo to buď tým, ako boli interpretované, alebo tým ako sa v nich odhaľovali závažnejšie spoločenské problémy súčasnej doby: šibalský vojak zdravotnej služby Oreste Jacovacci, umierajúci so svojím rovnako prehnaným druhom /Vittorio Gassman/ pre svoje nepatetické hrdinstvo pred popravčou čatou rakúskej armády, v tragikomédii z 1.svetovej vojny režiséra M.Monicelliho Veľká vojna /La grande guerra, 1959/Nadporučík mussoliniovskej armády Alberto Innocenzi, ktorému sa nedarí uniknúť vojnovým nebezpečenstvám, v tragikomédii režiséra L.Comenciniho Všetci domov /Tutti a casa, 1960/. Snaživý úradník Antonio Bodalementi, ktorý sa nechá ochotne zneužiť sicílskou mafiou k vražde, v tragikomédii V službách mafie /mafioso, 1962/.

Nesmelý a nemotorný Amedeo, ktorý by si chcel v ďalekej cudzine vybudovať malú oázu domova a prostredníctvom inzerátu opatrovať taliansku manželku, v tragikomédii režiséra L.Zampa Pekný charakterný Talian v Austrálii hľadá krajanku za účelom sobáša /Bello onesto emigranto Australia sposerebbe compaesana ilibata, 1971/, kde mu bola partnerkou Claudia Cardinaleová. Smoliarsky kartový hráč Peppino v tragikomédii režiséra L.Comenciniho Vysoká kartová hra /Lo scopone scientifico, 1972/.
Malý štátny úradník Giovanni Vivaldi, ktorému sa zrútia  rôzne sny a nádeje vo chvíli, kedy je pred jeho očami zabitý vlastný syn, v zžieravej spoločensko-kritickej snímke režiséra M.Monicelliho Meštiak /Un borghese piccolo piccolo, 1976/Za každú z týchto šiestich vyššie zmienených postáv získal Alberto Sordi Donatellovho Davida, ktorý ho neminul - spolu so Strieborným meďvedom na MFF v Západnom Berlíne v roku 1972 - ani za úlohu sentimentálneho švédskeho obchodníka talianskeho pôvodu Giuseppa Di Noie, v ktorej sa jeho dovolenka  zmení na strastiplnú púť po talianskych väzniciach, v dráme režiséra N.Loya Zatknutý na hraniciach /Detenuto in attesa di giudizio, 1971/.

Mnohé jeho postavy odhaľujú s horúcou iróniou kastovníctvo a iné nedostatky talianskej spoločnosti, ako je to najzretelnejšie v úlohách boháčov alebo vysoko postavených ľudí – Peklo v meste /Nella cittá l´inferno, 1959/, Diaľnica Rím-Neapol neprejazdná! /L´ingorgo, 1978/, Markýz del Grillo /Il marchese del Grillo, 1981/, Všetci za mreže /Tutti dentro, 1984/, Nové strašidlá /I nuovi mostri, 1978/.

Tragikomický postoj k životu a svetu zaujímajú tiež jeho hrdinovia, ktorých stelesňuje od pol. 60.rokov vo filmových komédiach, na ktorých sa väčšinou tiež podieľal scenáristicky a sám ich režíroval, také filmy ako sú: Londýnsky kňaz /Fumo di Londra, 1966/, Prepáčte, ste pre alebo proti? /Scusi, lei é favorevole o contrario?, 1966/, Talian v Amerike /Un Italiano in America, 1967/, Láska moja, pomôž mi /Amore mio aiutami, 1968/, Hviezdny prach /Polvere di stelle, 1973/, Pokiaľ sa bojuje, je nádej /Finché c´é guerra c´é speranza, 1974/, Viem, že vieš, že viem /Io so che tu sai che io so, 1982/, Zbaviť sa viny /Assolto per aver commesso il fatto, 1991/, Zakázané stretnutie /Incontri proibiti, 1998/. Neskôr sa etabloval aj ako scenárista a režisér.

Alberto Sordi

Za celoživotné dielo získal Zvláštnu cenu poroty na MFF v Moskve v roku 1983, Zvláštneho Donatellovho Davida roku 1990 a Zvláštneho Zlatého leva na MFF v Benátkach roku 1995.

Bol hosťom Dní európskeho filmu v Prahe v apríli roku 1995 a priviezol ukázať snímky Románik chudobného mladíka /Romanzo di un giovane povero, 1995/ a Nestorov posledný beh /Nestore – l´ultima corsa, 1993/, kde mimo toho aj uviedol svoju knihu Dejiny jedného Taliana. V  knihe vyjadril Alberto Sordi zaujímavý úryvok o svojom živote:
„Verím, že za svoj úspech vďačím svojej ´špecializácii´. Nebol som žiadny virtuóz, ale vedel som sa prirodzene vyjadriť ako obyčajní ľudia. Na tom som staval. Okrem toho si myslím, že bez neorealizmu by som sa nikdy nestal hercom. Mojou špecializáciou bolo používať iróniu, aby som odzrkadlil spoločnosti realitu. Publikum si toho vážilo. Moje prvé príbehy boli o manželoch, zvodcoch a boli druhom ironického neorealizmu. Neskôr to nazvali comedia all Italiana. Nebolo jednoduché s tým začať, producenti pre to nemali veľké porozumenie. Nakoniec ich to chytilo a ja som sa len potreboval pozerať okolo seba a hneď sa objavila rada námetov: povojnové obdobie, hospodársky rast a potom terorizmus. Nikdy som nečakal, až mi niekto ponúkne film, vždy som s ním prichádzal ja. Nemohol som ho režírovať, pretože som nemal toľko času. Takto som pomohol formovať comediu all Italiana. Urobil som sto filmov za desať rokov, niekedy som naraz pracoval na piatich filmoch súčasne, raz to bolo až jedenásť filmov.“

Taktiež bol v roku 1996 hosťom na Medzinárodnom filmovom festivale Artfilm v Trenčianskych Teplicicach, kde sa zúčastnil  na premietaní jeho snímky Nestorov posledný beh, na ktorej sa podieľal ako scenárista, režisér a hlavný predstaviteľ. Bol to filmový príbeh starého drožkára v historickej časti Ríma, jeho malého vnuka a koňa Nestora. Zároveň pripevnil dosku Hercova misia na Moste slávy za vývoj svetovej kinematografie, hneď vedľa Franca Nera, ktorému sa minulý rok ako prvému dostalo takejto cti.

Alberto Sordi hral v 188 filmoch a spolupracoval s mnohými výzmnamnými režisérmi, jeho filmy patria do zlatého fondu kinematografie. "Veľa som obetoval počas môjho života filmu. Napríklad som sa neoženil. Bola to úplná oddanosť filmu, ktorému som obetoval svoj súkromný život", povedal Alberto Sordi.

Populárny taliansky herec Alberto Sordi zomrel v roku 2003 v noci z pondelka na utorok vo svojom dome v Ríme v 83 rokoch. Podľahol na následky ťažkej choroby, ktorá ho v posledných mesiacoch sužovala.

Zdroj:  MovieMania.sk Foto © CC / Wikipedia / PD ITALIA-FILM

Súvisiace články

Filmové novinky na júl 2020

Filmové novinky na júl 2020

Rok 2020 nebude mať najlepšiu reputáciu (všetci, ale naozaj že celý svet, vieme prečo). Na druhú stranu, ubieha veľmi rýchlo a my sme...