Prvý sexsymbol nemej éry Rudolph Valentino

27.8.2013|-jr-|
Prvý sexsymbol nemej éry Rudolph Valentino

(6. 5. 1895, Castelanetta, Taliansko – 23. 8. 1926, New York, USA)

Keď 31-ročný Rudolph Valentino zomrel, obdivovatelia hercov dovtedy nikdy tak nesmútili. Objavil sa nový fenomén, davová hystéria, ktorá ovládla fanúšikov ako medzi nimi takmer hystericky skolabovala hollywoodska legenda poľského pôvodu so slovenskými koreňmi Pola Negri. Rakvu s jeho pozostatkami, vystavenú v New Yorku, si prišlo pozrieť až dvestotisíc ľudí. Na mieste musela zasahovať polícia, pretože mnohí chceli ukoristiť aspoň kúsok výzdoby. Pohrebný sprievod bol taký obrovský, že bolo treba zastaviť dopravu. Valentinovi sa podarilo usadiť sa v mysliach a srdciach divákov, hoci trvala jeho kariéra veľmi krátko. Spolu s potopením Titaniku v roku 1912 sa jednalo o dve veľké katastrofy začiatku 20.storočia.

Na svet prišiel v talianskom meste Castelanetta v roku 1895 ako Rodolfo Alfonso Raffaello Pierre Filiberta Guglielmi di Valentina d´Antonguella. Jeho matka bola Francúzka, ktorá sa vydala za talianskeho veterinárneho lekára. Otca si herec príliš neužil, zomrel na maláriu, keď mal syn jedenásť rokov. Matka zostala sama s deťmi – okrem Rodolfa mala ešte staršieho syna Alberta a dcéru Máriu. Zjavne nezvládala ich výchovu, Rodolfo bol rozmaznaný. Nechcelo sa mu učiť, neustále vyvádzal a aby mal aspoň nejaké vzdelanie, dokončil poľnohospodársku školu. Veľmi ťažko si hľadal zamestnanie, tak sa v roku 1913 rozhodol odísť do Ameriky. Kým mal peniaze, v New Yorku sa len tak povaľoval. O bývanie sa mu postaral príbuzný, lenže keď sa peniaze minuli, musel začať zarábať. Najprv sa mu podarilo zohnať len rôzne pomocné práce v reštauráciách a v záhradníctve. Jeho zjav bol však neprehliadnuteľný. Krásny štíhly mladík s uhrančivým pohľadom a ladnými pohybmi začal pracovať ako tanečník vo vychýrenom podniku U Maxima. Tam si začal so šľachtickou paničkou Blancou de Saulles. Jej manžel bol významný obchodník a románik, pochopiteľne, nedopadol dobre, dokonca mladý milovník skončil nakrátko aj vo väzení. Zbalil sa a odišiel na západné pobrežie. Tam hral v rôznych divadelných spoločnostiach, až kým sa v San Franciscu nestretol s hercom Normanom Kerrym. Ten mu navrhol, aby išiel vyskúšať šťastie k filmu.

Obaja sa presťahovali do Los Angeles a živili sa tým, že dávali kurzy tanca v hoteli Alexandria. Ich klientkami boli väčšinou bohaté dámy, ktoré dobre platili a dokonca im požičiavali autá. Valentino sa mal celkom dobre, ale stále ho to ťahalo k filmu. Podarilo sa mu získať zopár malých úloh darebákov. Na milovníka sa podľa vtedajších kritérií nehodil. Hviezdou tých čias bol Wallace Reid, blondiačik so svetlou pleťou a modrými očami. Všimol si ho scenárista Mathis a rozhodol sa mu „ušiť“ film namieru. Päť rokov po príchode do New Yorku dostal v Hollywoode malú úlohu vo filme Alimenty (Alimony, 1917) a prijal meno Valentino. Hral vo viac ako tucte filmov, kým mu ponúkli hlavnú úlohu. Preslávil sa v Rex Ingramovom (1895-1969) filme Štyria príšerní jazdci z Apokalypsy (The Four Horsemen of the Apocalypse, 1921), v ktorom vytvoril svoju prvú veľkú úlohu. Režisérovi sa jeho počerný zovňajšok páčil a zveril mu úlohu tajomného Argentínca. Slávny David W. Griffith, ktorý Valentinom dlho pohŕdal, priznával: „Pozeral som sa s úžasom na ten film a nemohol som stále prísť na to, či ten chlapec je skutočne tak skvelý herec, alebo mu tá rola tak tesne padla na telo, že vlastne hrať nič nemusí. Hlavne, keď tancuje tango, nie je čo dodať.“ Valentino získava filmovú partnerku lesbičku Allu Nazimovú, majiteľka povestného bytového komplexu Allahovej záhrady pre neukojené filmové hviezdy a hviezdičky. Valentino, ktorý sa na finančnom úspechu filmu výrazne podieľal, z neho veľa nemal. S filmovou spoločnosťou Metro mal podpísanú nevýhodnú zmluvu. Neboli ochotní dať mu plat 350 dolárov týždenne.

Rudolph Valentino

Skutočný ošiaľ prišiel s filmom Šejk (The Sheik, 1921). Do kín začali chodiť davy žien, ktoré očarila jeho tvár a hypnotizujúci pohľad. Valentino v ňom hral šejka Ahmeda Ben Hassana a táto úloha predurčila, ako ho budú vnímať ľudia už naveky. Nepáčilo sa mu to, vysvetľoval, že človek s tmavšou pleťou nemusí byť hneď divoch. V nasledujúcich filmoch opäť hral exotických cudzinov – španielskeho toreadora, indického princa, francúzskeho aj ruského šľachtica, aby sa opäť vrátil k postave šejka. Bol totiž celkom iným hrdinom ako predchádzajúca herecká hviezda, atletickýDouglas Fairbanks. Okolo Valentina s jeho napomádovanými vlasmi a vybranými oblekmi poletovala skôr androgýnna aura metrosexuála. "Nenávidím Valentina! Všetci muži nenávidia Valentina," písal v roku 1922 za všetkých Američanov, ktorí "zženštilým" idolom pohŕdali, písal Richard Dargon z magazínu Photoplay. Mužným Američanom vadilo, ako elegantne sa správa k ženám, ako o nich hovorí a aké extravagantné spôsoby má, občas sa dokonca kampaň priživila spochybňovaním Valentinovej heterosexuality. Aj mnohých hercov po Valentinovi zdobil prívlastok Latino Lover, ale prvým, pravým Latino Loverom bol Valentino. Veľká encyklopédia filmu ho vyhlásila za prvú ozajstnú mužskú hviezdu Hollywoodu.

Tisíce žien mu padali k nohám, a predsa nemal na lásku šťastie. Prvýkrát sa oženil v roku 1919 s mladou herečkou Jean Ackerovou. Všetci okrem neho vedeli, že je lesbička. Ich manželstvo trvalo len šesť hodín a nikdy nebolo naplnené. Pre Jean to bol len spôsob, ako uniknúť klebetám o svojej orientácii. Po svadobnej zábave, kde si spolu skvelo zatancovali, sa mladá nevesta zabarikádovala v hotelovej izbe. Valentino nerozumel, čo sa deje, posielal jej zamilované listy, žiadal ju o odpustenie. Nikam to neviedlo a žili oddelene, až kým ich konečne nerozviedli. Tento „podraz“ prehrmel a s exmanželkou ho spájalo priateľstvo až do smrti. Jeho pozornosť čoskoro upútala kostymérka ruského pôvodu Natascha Rambova , niekdajšia milenka Ally Nazimovej. Krátko po zoznámení začali spolu žiť a počas cesty do Mexika sa vzali. Herec netušil, aké problémy si tým spôsobil. Podľa vtedy platných zákonov musel prejsť rok od rozvodu, kým mohol človek uzavrieť druhé manželstvo. A to Valentino neurobil, preto ho stíhali za bigamiu. Keď sa párik vrátil z Mexika do Kalifornie, Valentina zavreli do väzenia. Strávil tam, našťastie, len víkend – hneď v pondelok sa ho priateľom podarilo odtiaľ dostať. S Nataschou museli istý čas žiť oddelene. Natašu Valentino priamo zbožňoval, hlavne pre ňu kúpil luxusné sídlo nad Beverly Hills, ktoré nazval Falcon Lair – Jastrabie hniezdo. Keď ho Nataša (vlastným menom Winifred Shaunessyová) opustila, zostal na Falcon Lair sám len so svojimi štyrmi arabskými plnokrvníkmi a luxusnými autami. To boli jeho veľkou vášňou, v autách sa nielen rád a rýchle preháňal, ale bol aj nadšeným motoristickým kutilom. Len s tou vášňou pre ženy to asi nevyšlo – nielen zlé jazyky tvrdili, že prvý milovník sveta skutočný erotický prejav lásky nikdy neokúsil...

Herec odmietol film a zmietal sa vo finančných problémoch. Dlhoval štúdiu, pretože mu pomohli pri vyplatení rozvodu, a za ďalší film mu ponúkali opäť málo peňazí. Noviny to celé pozorne sledovali... Hádky s vedením vyvrcholili tým, že urazený Valentino odmietol kráľovskú ponuku – plat sedemtisíc dolárov týždenne. Dôsledkom bolo, že dostal zákaz filmovať. Aby toto obdobie prežil, začal písať poéziu a s manželkou zorganizoval tanečné turné. Mali obrovský úspech a navštívili aj Európu. Po návrate z ciest sa mohol znovu pustiť do filmovania. Očakával opäť veľký úspech, ale ten sa nedostavil. Ani doma to nebolo bohviečo. On si veľmi želal mať deti, Natascha po nich netúžila. Neskôr sa špekulovalo, že rovnako ako jeho prvá žena aj druhá mala lesbické sklony. Manželstvo sa rútilo do záhuby, Natascha podala žiadosť o rozvod a odišla do New Yorku. Najobdivovanejší muž tých čias prepadol zúfalstvu. Uvažoval o samovražde, pokúšal osud nezodpovedným správaním saj za volantom. Prišiel film Šejkov syn (The Son of the Sheik, 1926) a on netušil, že to bude jeho posledný... Známe bolo jeho citové vzplanutie k herečkám Vilme Bankyovej (1898-1992) a Pole Negri (1894-1987).

Rudolph Valentino

V tom čase mal zdravotné problémy, často ho bolieval žalúdok. Lekára odmietal navštíviť. V auguste 1926 už však trpel neznesiteľnými bolesťami a musel byť hospitalizovaný. Praskol mu žalúdočný vred a mal zápal slepého čreva, museli ho okamžite operovať. Lekári boli plní optimizmu a verili, že bude v poriadku. Spočiatku to tak aj vyzeralo, lenže pár dní po operácii sa jeho stav začal prudko zhoršovať. Vnútornosti mu napadla infekcia a upadol do kómy. Dvadsiateho tretieho augusta vo veku 31 rokov v nemocnici dodýchal. Keď sa dozvedeli, že zomrel, vypukla hystéria. Najvernejšie obdivovateľky chceli zomrieť. Valentino mal dva pohreby – prvý v New Yorku a druhý v Beverly Hills. Počas neho sa z lietadla sypali okvetné lístky ruží. Najdramatickejšiu úlohu si zahrala Pola Negri – tvrdila, že bola jeho snúbenicou a zakrátko mali mať svadbu. Ullman bol jeho manažérom a stal sa aj správcom jeho pozostalosti. Po Valentinovi nezostali veľké majetky a tučné konto, len dlžoba tri milióny dolárov. Dokonca ho nemali za čo a kam pochovať. Jeho priateľ scénarista Mathis mal rodinnú hrobku v Hollywoode a ponúkol možnosť pochovať Valentina v nej. On sám zomrel rok nato. Hercove pozostatky mali byť presunuté inde, ale vdova po Mathisovi darovala miesto odpočinku hercovej rodine. Valentino dodnes odpočíva v „požičanej“ hrobke. Tesne po jeho smrti nastúpil zvukový film, kde by mal Valentino so svojou výraznou mimikou, gestami a rozvláčnymi scénami iste nemalé problémy. Okrem toho v tej dobe už začala Amerika hľadať nové typy hrdinov civilnejšieho prejavu!

Mal jednu veľkú neresť – bol silný fajčiar. Hovoril plynulo štyrmi jazykmi – po taliansky, anglicky, francúzsky a španielsky. Valentino má na svedomí obrovskú popularitu argentínskeho tanga v Amerike. Môže za to filmová scéna, v ktorej tento dovtedy „nemravný“ tanec predvádzal. Už počas jeho života sa objavili články, ktoré spochybňovali jeho mužnosť. Veľmi ho to rozzúrilo, dokonca vyzval istého redaktora na súboj, aby mu dokázal, že je chlap. Muži naňho s najväčšou pravdepodobnosťou žiarlili a jeho romantické správanie si vysvetlili po svojom. Jeho osobný tréner boxu Jack Dempsey, majster v ťažkej váhe, o ňom povedal: „Bol to pravý muž a na ženy pôsobil ako med, nemohol sa ich striasť, kamkoľvek prišiel.“ V životopisoch sa spomínajú aj mená jeho údajných homosexuálnych partnerov. Niektorí z nich proti tomu protestovali a tvrdili, že s Valentinom nikdy nič nemali. Či bol, alebo nebol gay, je vlastne úplne jedno. Navždy zostane prvým sexsymbolom, ktorého stvoril filmový priemysel. Biografické filmy z jeho života nakrútil Lewis Allen sAnthonym Dexterom v 1951 a Ken Russell s Rudolfom Nureyevom v 1977, oba pod názvomValentino. Pre taliansku televíziu nakrútil ďalší životopisný film americký režisér M. Shavelson pod názvom Rodolfo Valentino (The Legend of Rodolpho Valentino, 1975) s Francom Nerom v hlavnej úlohe.

Filmografia Rudolfa Valentina:

Spoločenská senzácia (A Society Sensation / The Little Duchess, 1918), Očami mladosti (Eyes of Youth / The Love of Sunya, 1919),Nádherná príležitosť (The Wonderful Chance, 1920), Neznáme moria (Uncharted Seas, 1921),Eugénia Grandetová (The Conquering Power, 1921); Úbohá Marguerita Gautierová (Camille, 1921);Stroskotanci z lode Letty (Moran of the Lady Letty, 1922); Za skalami (Beyond the Rocks, 1922);Krv a piesok (Blood and Sand, 1922); Mladý maharadža (The Young Rajah, 1922); Monsieur Beaucaire (1924);Svätý diabol (A Sainted Devil, 1924); Jeho jediná láska (Cobra, 1925); Čierny orol (The Eagle, 1925), Character Studies (1927).

  Foto © archív

Odporúčané články

Som legenda (I am Legend)

Som legenda (I am Legend)

Predstavte si, že na celom svete zúri vírus a vy ste imúnny. Beháte si po Manhattane ako na nejakej lúčke a okolo vás sa mení celá...