Insidious: Kapitola 2 (Insidious: Chapter 2)
Priznám sa, že nie som až tak veľký fanúšik hororov, ale na každý jeden Wanov film sa neuveriteľne teším. Práve on svojim prvým Insidiuosom spôsobil, že som mal nutkanie znova sa vrátiť k tomuto žánru a k nejakým novodobým duchárčinám. Wan nám tento rok naservíroval prvotriednu lahôdku The Conjuring, a teraz dokončuje svoju sériu o astrálnom cestovaní.
V prvom rade, je asi dôležité povedať, že film aj keď vychádza z prvej časti, nie je až tak veľmi hororom. Wan využíva vo svojich filmoch jednoduché, ale osvedčené triky. Lakačky v jeho podaní sú prezentované pomocou čudesných nočných zvukov a tieňa. Tieň je vlastne to, čo jeho filmy doslova napĺňa. Jeho postavy okolo tieňov prechádzajú, hľadia do nich, sem tam v nich zmiznú a Wan stále neukáže viac než by mal. Lenže tieto taktiky naplno využil v prvom diely a zároveň v tohtoročnom The Conjuring. Tu sa objavia naozaj len párkrát, ale film viacej pripomína nadprirodzenú detektívku, alebo temnú fantasy s duchmi.
Oproti lakačkám tu máme možnosť sledovať postupné odkrývanie mýtu a sveta, vytvoreného v kapitole jedna. Všetky postavičky z predchádzajúcej časti sa vracajú a pribúdajú aj nové. Tie pomáhajú odkrývať tajomstvá a dopomáhajú k dotvoreniu atmosféry. Najväčším zadosťučinením je konfrontácia minulosti a prítomnosti. Tieto časové skoky, ktorých vplyv mal na hrdinov najväčší dopad sú tu prezentovane v časovo rozdielnych rovinách, v dvoch odlišných svetoch a skrze dvoch hlavných hrdinov.
A funguje to.
Film často krát balancuje na hrane sebaparódie. Niektoré masky a dialógy zaváňajú akousi starosťou, ale možno práve to je tá pocta starému hororu, teda to, čo je na filme najpôsobivejšie. Za málo peňazí, veľa muziky. A nie len to. Je to akési odhliadnutie sa za všemožnými strašidelnými domami a ich tajomstvami, na čom výborne funguje aj prvá séria seriálu American Horror Story. Pri filme som si uvedomil, že skôr ako čokoľvek iné držím palce hrdinom, aby sa konečne svojho prekliatia zbavili. Divácky sú totiž postavy veľmi vďačne vykreslené. Hlavný hrdinovia sa majú radi a každý z nich je nositeľom tých najkrajších vlastnosti v medziľudskom vzťahu. Práve na tom tak dobre fungovala jednotka. Ich deti nie sú hlúpe, alebo nepríjemné. Niekedy dokonca zoberú iniciatívu do vlastných rúk a stávajú sa tak tvorcami dramatických situácií. Potom tu máme starostlivú mamu, ktorá vie komu zavolať a mága s vedmou a ich dvoma pomocníkmy. Zatial čo mág s vedmou odkrývajú tajomstvá a vytvárajú plán na porazenie zla, ich pomocníci pridávajú vtipný element do ťaživej atmosféry a tým film značne odľahčujú.
Každá z postáv v reálnom svete je teda skrz/naskrz pozitívna a nositeľmi zla sú v tomto prípade všetky bytosti za červenými dverami, teda vo svete duchov. Film funguje práve vďaka tomu. Groteskné tváre a strašidelnosť nie sú až tak strašidelné, keď ich vidíme. Wan si to dobre uvedomuje a umožňuje tak nám, divákom, aby sme sa citovo naladili na hlavných aktérov. Keď sa s nimi pozeráme do tieňa máme strach. Keď sa po dome ozývajú čudesné zvuky máme strach. Keď kráčajú prázdnou nemocnicou máme strach. Ale keď už sú konfrontovaný zo zlom a naberú odvahu postaviť sa mu, nikto im nedrží tak silno prsty ako diváci. V našich hlavách sa pomaly odkrýva mýtus a tajomno a čo nám zostáva je šialená žena, alebo psychopatický muž, ktorý v konečnom dôsledku nemajú veľkú moc. A to je potom radosť pozerať ako dostávajú na frak. Odrazu je film inak ladený, je v ňom náznak dobrodružstva a aj akási túžba sledovať osudy hrdinov ďalej.
Insidious: Chapter 2 je výborným filmom v rámci žánru. Možno vás nevystraší ako Sinister, alebo mnou už toľko krát spomínané The Conjuring, ale minimálne vás na chvíľu dostane do iného sveta, bez toho aby ste si uvedomovali ten svoj, ktorý vás obklopuje. Ale aj to len za predpokladu, že mu to dovolíte. Čo vám v tomto prípade vrelo odporúčam.
