Švédska sfinga Greta Garbo

22.5.2007|Jozef Rigo|
Švédska sfinga Greta Garbo

(18.9.1905, Štockholm, Švédsko – 15.4.1990, New York, USA)

Aby sme pochopili Gretu Garbo ako človeka, musíme poznať Švédov. Bez poznania švédskej mentality nemôžeme vysvetliť ani ju, a kľúčom k jej osobnosti je jej švédska podstata.
„Nehovorme o mne tu v Kalifornii, ktorá zimu nikdy nevidela...“ povedala Garbo novinárke.
O jej tvári sa vravelo, že je to „tvár storočia“, pretože krása Garbo stelesňovala pre verejnosť ten duchovný zmysel, ktorý znamenala krása voľakedy u starých Grékov. Tajomné črty Grety Garbo zvečnila kamera tak, že sú zdrojom večnej krásy, vášne a samoty. Ona sama bola záhadou a záhadou aj zostala. Okrem verejnosti, filmovej spoločnosti a Mauritzovi Stillerovi nikdy nepatrila nikomu, len sebe.
Keď sa roku 1941 utiahla do súkromia, režisér Rouben Mamoulian poznamenal: „Garbo mala aj v skutočnosti dve tváre. Jednou bol prázdny hárok bieleho papiera, ktorý diváci mohli popísať vlastnými pocitmi, druhou bola zraniteľná tvár krásnej ženy s očami hľadiacimi do diaľky, v ktorých sa odrážal jej vlastný nemenný osud.“
Svetová tlač si aj po jej odchode od ústrania zakaždým pripomenula jej okrúhle výročie narodenín, hoci Garbo nebola ochotná ani poskytnúť rozhovor, ani sa nechať fotografovať.
Mýtus hviezd vošiel do povedomia a vznikalo nespočetne veľa nových mýtov /počnúc Marilyn Monroe a Elvisom Presleym končiac/, máloktorý sa udržal tak dlho ako mýtus Grety Garbo!
Garbo znamenala pre Hollywood nóvum z každej stránky. Predovšetkým tým, že bola Švédka, a ani typom, ani zovňajškom či mnetalitou nebola americká. Medzi vtedajšími krehkými, skôr malými a milo hlúpučkými ženami sa jej vysoká postavaso širokými plecami a jej zdržanlivá a mysliaca letora prudko odlišovali od priemeru; bola tak výrazne iná ako priemer, že spočiatku spôsobila štúdiu aj vážne starosti, pretože hollywoodska továreň na sny nevedela, do akých úloh ju má obsadiť, kam ju má zaradiť, a vôbec, ako s ňou má zaochádzať, aby ju verejnosť prijala.
V očiach verejnosti zaclonila filmová Garbo vlastnú osobnosť a skutočná Garbo zostala neznáma. Vyšlo o nej nespočetne veľa životopisov, a v každom s ahovorí, že bola mystická aj v súkromí. Lenže kým svet si myslel, že je predurčená na samotu a stala sa preň symbolom, v skutočnosti s azaujímala o všetko, všade bola, všetko videla a pritom si život zariadila tak, že si udržala atmosféru svojej mystickej samoty. Pretože všetko, čo sa s ňou spája, je len a len jej, neprezrádza o nej nič, je to jej vec!

Znova a znova sa premietajú filmy s „božskou Gretou“,ako ju nazvala kritika. Jej popularita rokmi neslabne, jej umenie dodnes pôsobí, hoci pred filmovou kamerou stála naposledy v roku 1941. Známy súčasný americký spisovateľ Truman Capote povedal: „Postavy, ktoré vytvárala, boli pravdivé. Dokonca aj vtedy, keď mala zle napísané úlohy, ani na chvíľu sa nespreneverila umeleckej pravde.“
Vytvorila si vlastný herecký štýl, jemný a vznešený, ktorý ani po rokoch nepôsobí groteskne ako u iných hviezd nemého filmu. Jej hru charakterizovala chladná elegancia. „Napodobňovali ju mnohokrát, ale ani raz sa jej nepriblížili,“ napísal poľský filmový kritik Jerzy Plazewski.
Greta Lavisa Gustafssonová, ako znie pravé meno Grety Garbo, sa narodila v proletárskej rodine vo švédskom Štokholme. Nebola z najbohatších. Od päťnástich rokov pracovala najprv ako kaderníčka, neskôr ako predavačka klobúkov v jednom obchodnom dome v Štockholme. A div sa svete! To jej pomohlo k prvému kroku. Nakrúcala niekoľko krátkych reklamných filmov na tému ako správne nosiť či nenosiť klobúky. Umožnilo jej to však navštevovať Kráľovskú divadelnú akadémiu. Po malej úlohe vo filmovej fraške Tulák Peter /LuffarPetter, 1922/ jej veľký švédsky režisér Mauritz Stiller, ktorý bol na vrchole slávy, zveril úlohu vo filme Gösta Berling /1924/. Film mal veľký úspech. Hrala rolu grófky v ságe o Göstovi Berlingovi podľa Selmy Lagerlöfovej, vtedy už nositeľky Nobelovej ceny za literatúru.
Greta Garbo dostala ďalšiu pozoruhodnú úlohu vo filme režiséra Georga Wilhelma Pabsta Ulička, kde niet radosti /Die Freudlose Gasse, 1925/ po boku vtedajšej hviezdy nemého filmu dánskeho pôvodu – Asty Nielsenovej. Kosmopolitná snímka o povojnovej depresii, kde sa mihla tiež Marlene Dietrichová, jej neskoršia hollywoodska rivalka.
Mauritz Stiller je v Gretinom živote osobitnou kapitolou. Keby niekto hľadal informácie v najnovších filmových lexikónoch, pri Stillerovi by našiel toto: Objavil Gretu Garbo. Norman Zierhold použil na Stillera tento priliehavý výrok: „Bol to on, kto vymyslel Garbo.“
Keď Stiller robil skúšobné zábery na postavu do filmu Gösta Berling a u Grety videl čosi prazvláštne, v ten deň si Stiller večer zapísal do denníka : Takúto tvár možno dostať pred kameru raz za sto rokov! A predsa bola Greta na skúškach pre neho príliš tlstá a bola veľmi plachá a pritom dokázala bez problémov na jeho pokyn vyjadriť rôzne emócie a pocity.
Medzi Stillerom a neznámou herečkou Gretou vzniklo akési puto, ktoré pretrvávalo až do jeho smrti.
Do premiéry Gösta Berlinga sa Stillerovi Gretine tuctové priezvisko nepáčilo. So svojím spolupracovníkom a priateľom Arthurom Nordenom si lámal hlavu, aké meno dať svojmu objavu, aby sa v prípade medzinárodnej kariéry, o čom v kútiku duše túžil, ľahko vyslovovalo každému. Na Nordena k príprave scenárov zapôsobili maďarské dejiny o kniežati Gáborovi Bethlenovi a upútalo ho meno Gábor. Radil Stillerovi, aby dal Grete meno Gáborová. Stiller začal koketovať so znením tohto mena Gáborová...Gabrová...Grabová...Garbová... Greta Garbo... „Znie to dobre,“ povedal Nordenovi a v titulkoch filmu Gösta Berling figurovala Greta Lovisa Gustafssonová už ako Greta Garbo.
Po skúsenostiach s Göstom Berlingom mali ambície na ďaľší podobný projekt a preto odišli, Greta, Mauritz a pár ďalších priateľov do Orientu, čerpať inšpiráciu. Nakoniec sa projekt neuskutočnil.
V roku 1925 odišla Greta Garbo spolu so Stillerom na neistú cestu do Hollywoodu. Najskôr čakali veľmi dlho v New Yorku a keď sa konečne dostali do Kalifornie a to vďaka jednému fotografovi, ktorý fotil mladučkú Garbo a odporúčal jej, aby poslala fotografie do MGM. Lebo spočiatku nemali záujem o excentrického režiséra a Gretu si pretvoril k vlastnému obrazu. V tej dobe Greta upadla do depresie a tiež v tejto dobe sa pravdepodobne sformovala jej až patologická nedôverčivosť k ľudom okolo seba.

Cez všetky prekážky sa Greta Garbo stala hviezdou svojho štúdia a nakrúcala pre MGM desať nemých filmov. Hoci jej debut v hollywoodskej mašinérii bol reklamou starostlivo pripravovaný, prvé filmy Žena upír /The Temptress, 1926/ a V búrke vášní /Torrent, 1926/ divákov nezaujali. Až tretí film Telo a diabol /Flesh and The Devil, 1927/, ktorý režíroval americký režisér Clarence Brown, sa stal stupienkom na jej ceste k sláve. Greta Garbo v tomto filme po prvý raz vystúpila po boku vtedy nesmierne populárneho predstaviteľa milovníckych rolí Johna Gilberta.

Správa o Stillerovej smrti vo Švédsku zastihla Gretu Garbo v Hollywoode práve pri nakrúcaní po boku Nilsa Asthera. Keď si prečítala telegram, zbledla. Režisér zastavil filmovanie. Garbo odišla do kúta, obrátila sa všetkým chrbtom, oprela sa o stenu a dlho tak stála. V ateliéroch sa nikto ani nepohol, cítili, že sa muselo stať čosi hrozné. Po chvíli sa Garbo vrátila pred kamery, režisérovi povedala „ďakujem“ a pokračovala v nakrúcaní.
Ďalšími filmami si vytvorila povesť záhadnej krásavice: Moderná Carmen /The Torrent, 1926/, Anna Karenina /1927/ s J.Gilbertom, Božská žena /The Divine Woman, 1928/ s Larsom Hansonom, Dáma z lóže č.13 /1928/, Žena bez hanby /The Mysterious Woman, 1928/ s J.Gilbertom, Divé orchidey /Wild Orchids, 1929/, Rozpútaná vášeň /1929/ s Nilsom Atherom, Bozk /The Kiss, 1929/.
Vytvorila s Johnom Gilbertom pár snov a obklopila sa nekonvenčnými spisovateľmi a scenáristkami /skoro všetci emigranti/ Mercedes de Acostou a Salkou Viertelovou. Listy a korešpondencie medzi Garbo a poetkou, socialistkou a notorickou lesbičkou Mercedes de Acostou boli odhalené dňa 15.apríla 2000, presne 10 rokov po smrti Grety Garbo.V listoch bolo vyznanie lásky medzi oboma umelkyňami, ktoré dovtedy boli len klebetami.

Greta Garbo s Clarkom Gableom vo filme Susan Lenox (1931)
Greta Garbo s Clarkom Gableom vo filme Susan Lenox (1931)

Zvukový film pochoval mnoho hviezd nemej éry. 14.marca 1930 sa rozhodovalo o osude Grety Garbo. A rozhodlo sa v jej prospech. Obecenstvo i kritika prijali jej prvý zvukový film Anna Christie /1930/ s rovnakým nadšením ako jej nemé filmy. Hlavná postava v ňom jej vyniesla nomináciu na Cenu akadémie Oscara v kategórii najlepšia herečka. Neanglický prízvuk ešte väčšmi zdôrazňoval výnimočnosť hrdiniek, ktoré Garbo zobrazovala. Jej doménou bola dráma a najviac jej filmy obdivovali diváci v Európe.
Po neúspechu snímky Romanca /Romance, 1930/ zažiarila v hlavnej úlohe filmu Zuzana Lenoxová /Susan Lenox: her Fall and Rise, 1931/, kde si zahrala s Clarkom Gableom, ktorého vraj neznášala. Tento pocit bol medzi nimi vzájomný – on bol podľa nej neschopný herec, Gable ju naopak považoval za snoba.
Zo štrnástich zvukových filmov ju preslávili hlavne tieto: Mata Hari /1932/ s Ramonom Novarrom - príbeh ruskej baletky Grušinskej, Inšpirácia /Inspiration, 1931/ s Robertom Montgomerym, Akú ma chceš mať /As You Desire Me, 1932/ s Melvynom Douglasom - film, kde hrala po boku veľkého amerického režiséra a herca Ericha von Stroheima, Ľudia v hoteli /Grand Hotel, 1932/ s Johnom Barrymoreom a Joan Crawfordovou, historický film Kráľovná Kristína /Queen Christina, 1933/ s J.Gilbertom, Pestrý závoj /The Painted Veil, 1934/, druhá verzia Anny Karenina /1935/ s Frederichom Marchom, Dáma s kaméliami /Camille, 1936/ s Robertom Taylorom,  Mária Walewská /Conquest, 1937/ s Ch.Boyerom a Ninočka /Ninnotchka, 1939/ s Melvynom Douglasom a Bélom Lugosim.
Po neúspešnom filme Žena dvoch tvárí, ktorý nakrútil režisér George Cukor roku 1941, prestala Greta Garbo filmovať! Potom opustila Hollywood a presťahovala sa do New York City. V roku 1951 sa stala americkou občiankou.
„Garbo mala v očiach čosi, čo sa nedalo zachytiť ináč ako snímaním veľkého detailu. Vtedy bolo možné vidieť jej myšlienky.“ Takto sa o jej majstrovstve vyjadril americký režisér Clarence Brown. Správaním a podmanivou pohybovou kultúrou vedela Greta Garbo dať svojim postavám takú mnohoznačnosť, že divák si stále kládol otázku: kto je táto žena? „Smútok a nostalgia jej postáv sa stali výrazom preciťovania života a boli odrazom jej svetonázoru,“ napísal maďarský filmový teoretik a kritik Béla Balázs. Greta barbo je umelkyňa, ktorá prežila hviezdu.

Keď dala Garbo zbohom Hollywoodu, nepredstavovala si, že zostane populárna, aj keď už nebude hrať; o jej návrate sa však hovorilo od chvíle, ako odišla. Keď sa lúčila s Metrom, sľúbila Mayerovi, že len čo sa skončí vojna a nájdu pre ňu dobrý scenár, ochotne sa vráti.
Zaujímavé je, že napriek sklamaniu Garbo Metru dôverovala. Hoci s myšlienkou angažovať Garbo nekoketovalo okrem Metra aj Paramount – ponúklo jej  Olympiu od Ferenca Molnára, filmové štúdio Fox Anastáziu /ktorú neskôr zahrala Ingrid Bergmanová – tiež Švédka/ a štúdiou Warner životopis Sarah Bernhardtovej. Keď ju George Cukor požiadal, aby zahrala Toscu, samozrejme, nie v opernej réžii, Garbo mu povedala: „Nechcem vraždiť....“
Jej niekdajší režisér Pabst chcel zrežírovať Odysseu tak, že by v nej každú ženskú úlohu zahrala Garbo – Penelopu, Kirké i Kalypso. Garbo odmietla so slovami: „Nerada sedím a tkám...“
Walter Wanger sa dostal až tak ďaleko, že keď ju koncom 40 rokov poprosil, aby zahrala život George Sandovej, takmer došlo ku „comebacku“ Garbo. Scenár napísala jej niekdajšia priateľka Salka Viertelová, režisérom mal byť George Cukor a partnerom Laurence Olivier. Keďže išlo o francúzsko-americko-anglickú koprodukciu, plán počas zložitých finančných rokovaní, žiaľ, skrachoval. Škoda. Odkedy prejavila ochotu vrátiť sa na filmové plátno, a všetky projekty nie z jej viny zaradom krachovali, každý nový pokus prijímala s pochybnosťami, vidiac v tom osud, že sa jej nič nedarí. Je skutočnou iróniou osudu, že kým filmovala, obsadzovali ju do samých brakových a nedôstojných úloh, a keď už nefilmovala, núkali jej jednu rolu lepšiu ako druhú! Stojí za to vymenovať niektoré z úloh, ktoré Grete Garbo navrhli: Duseová, Slečna Júlia, Madame Curieová, Madame Bovaryová, Talleyrand, Cyrano z Bergeracu, Jana z Arcu, Salome, František z Assisi a ďalšie.
V 60 rokoch sa na ňu obrátila televízia, núkajúc jej horibilnú sumu, aby sa pri ukážkach z jej filmov aspoň na niekoľko minút zjavila na obrazovke. Odmietla.
Garbo si každú ponuku prečíta – hádam si aj zakoketuje s myšlienkou na návrat – a potom všetko odmietne. A vďaka tomuto mlčaniu sa potom atmosféra plná očakávaní, ktorá obklopuje Garbo, ďalej stupňuje... Od jej odchodu do ústrania uplynulo vyše 60 rokov, ale keďže vo filmových kluboch či v televíziach premietajú filmy s Gretou Garbo naďalej, pôsobí vždy na ďalšiu a ďalšiu generáciu, ba nachádza ohlas ešte aj teraz, keď jej „aureola tajuplnosti“ dávno vyšla z módy. Aj ten, čo ju ešte nikdy nevidel vo filme, vie, že jej talent i atraktívny zjav ju zaradili k nesmrteľným postavám filmového umenia a urobili takou, že prežije všetky zmeny vkusu.

Spisovateľ George Baxt po zhromažďovaní informácii zistil, či bola božská Greta Garbo špiónkou ? K napísaniu špionážneho detektívneho románu, kde jeho nechcenou hrdinkou sa práve stáva Greta Garbo, siahol autor po skutočnej udalosti dokumentovaných v archívoch FBI a vykľul sa z toho aj názov knihy „Smrť pre Gretu Garbo“. Veľká filmárska udalosť, ktorá má byť nachystaná ako veľkofilm o Johanke z Arcu, s Gretou Garbo v hlavnej úlohe, sa postupne zmení na boj americkej a hitlerovskej rozviedky, v ktorom nakoniec ide slávnej herečke o život.
Americký spisovateľ George Baxt rozplietava v deji nielen sieť zločinu, ale odkrýva čitateľom aj dosiaľ neznáme stránky intímneho života Grety Garbo a mnohých hereckých emigrantov a osobností Hollywoodu vtedajšej doby. Román budiaci senzáciu aj pohoršenie mohol vyjsť až po smrti Grety Garbo.

Režisér Jacques Feyder o nej prezradil, že bola až precízne dochvíľna a to isté vyžadovala od ostatných. Ak sa malo napíklad s filmovaním končiť o 18:00, Greta len poklopkala na hodinky a s ospravedlňujúcim úsmevom odišla z pľacu, napriek tomu, že scéna mohla byť o päť minút hotová. Nikdy vraj nechodila na veľkolepé filmové premiéry. Až o niekoľko dní neskôr prišla do nejakého zastrčeného kina na periférii, sadla si sama na to najlacnejšie miesto a odišla až po skončení premietania. Skrytá za svoje veľké slnečné okuliare. Okrem úplných začiatkov svojej kariéry neposkytovala žiadne interview, nedávala autogramy a neodpovedala na listy od fanúšikov. Ak sa jej počas natáčania niečo nepáčilo, povedala jednoducho: „Myslím, že sa vrátim do Švédska“, čím celý štáb vydesila natoľko, že všetko urobili, ako si želala. Pri filmovaní niektorých scén vraj z pľacu vyhodila všetkých okrem kameramana a osvetľovača – pozerať sa nesmel ani režisér. „Keď sa ľudia pozerajú, som len žena, ktorá robí smiešne grimasy na kameru – ničí to ilúziu. Keď som tam sama, moja tvár dokáže veci, ktoré by som inak nespravila,“ vysvetľovala Garbo.

Greta sa nikdy nevydala – v roku 1927 nechala stáť pri oltári Johna Gilberta, lebo mala z ich manželstva zlý pocit.
Do blízkosti Grety Garbo sa dostalo iba zopár osôb, zo dvaja dobrí priatelia, ktorí boli výnimkou. Ale aj oni si museli zachovať určitý odstup. Bol to jej poradca George Shlee a spoločník na prechádzkach Raymond Daum. Keďže v posledných rokoch boli pre Gretu Garbo prechádzky to najdôležitejšie v živote, denne prešla dlhými krokmi celé kilometre po uliciach Manhattanu. Všetok svoj čas trávila v záhradke, kde sa starala o kvety a pestovala zeleninu. V tejto newyorskej štvrti, kde mala svoj byt s výhľadom na East River, hľadala stratená v dave a chránená klobúkom a obrovskými okuliarmi medzi 52.ulicou a Washingtonovým námestím atmosféru ulice.
Vydavatelia na ňu celé roky naliehali, aby napísala pamäti. Núkali jej za ne milióny. Všetkých odmietla. Raz povedala priateľke Cecile de Rotschild: „Mojimi deťmi boli moje úlohy.“
Naozaj, jediné manželstvo, ktoré uzavrela, bol sobáš s Kamerou – pred ňou nemala tajnosti. A jej skutočnou veľkou láskou bolo Publikum. Preň chcela zostať mladá a živá, keď ako 36 ročná odmietla ďalšiu slávu, kvôli nemu chcela, aby jej telesné pozostatky zmizli bez stopy.

Greta Garbo na sklonku života
Greta Garbo na sklonku života

Na Veľkonočnú nedeľu roku 1990 zomrela Greta Garbo, ale jej mystérium pretrváva, naďalej si stráži svoje tajomstvo. Pretože nikto sa už nikdy nedozvie, ako umrela, kam a kedy ju pochovali. V novinách vyšiel stručný oznam, že akékoľvek kondolencie prijíma nemocnica Rogosin Institute v New Yorku, ktorá 15.apríla 1990 informovala o smrti filmovej hviezdy.
Nazývali ju aj „najkrajšou prisťahovalkyňou sveta“, pretože sa na Zemi necítila skutočne doma. Jediné želanie, ktoré jej lekár splnil, vyjadrila slovami: Nikto sa nedozvie, ako odídem z tohto pozemského života!
Osoba, ktorá ju skutočne poznala a ľúbila, ktorá bola jej ozajstnou príbuznou a je jedinou dedičkou a vykonávateľkou jej poslednej vôle, však naďalej zachováva tajomstvo. Volá sa Gray Reisfieldová, je dcérou brata Grety Garbo, matkou štyroch detí. Prísne dbá, aby nikto nenarušil herečkin večný spánok, ona vybrala miesto a čas poslednej cesty Grety Garbo, aby sa to nikto nedozvedel. Vraj, že je jej popol pochovaný na štokholmskom cintoríne Skogskyrkogarden.

Jej mlčanie bolo najverejnejším tichom v dejinách filmu. Polstoročie sa ho pokúšali prelomiť ľudia z branže a médií, novinári i zvedavci. Pátrali po každej správe o nej, chceli ju rozlúštiť, ale márne. Sfinga mlčala, záhada bola čoraz väčšia, nuž a legenda o Grete Garbo bude po tom, ako v dôsledku utajenej choroby vyhasol jej život, žiť aj ďalej.

Zaujímavosti zo života G.G.

  • 37 rokov bývala na 5.poschodí s sedemizbovom apartmáne s terasou. Používala z neho však iba 2 miestnosti – spálňu a salón. Dokonca jednu izbu zasvätila pamiatke „otcovi“ Grety Garbo Mauritzovi Stillerovi.
  • Nikdy nezazvonil ani jeden z troch telefónov s tajným číslom, lebo ho nikdy nikomu nedala. Keď niečo chcela, telefonovala ona.
  • Každý deň pred prechádzkou zavolala Raymondovi Daumovi. „Let´s go,“ povedala a zložila slúchadlo.
  • Byt bol zariadený starožitným nábytkom z 18.storočia, mäkkými kobercami a tmavými damaskovými závesmi.
  • V oslňujúcej zbierke obrazov boli diela Renoira, Braqua, Klimta a Modiglianiho. Veľa čítala. Jej obľúbenými autormi boli Goethe Hemingway.
  • Dielo Josepha Conrada ju veľmi nahnevalo, rozčuľovala sa, keď ho čítala.
  • Predplácala si množstvo novín, veľa obrázkových časopisov, v televízii obľubovala len ľahšie programy.
  • Občas zašla do reštaurácie na večeru, ale vždy do oddelenej miestnosti.
  • Keď cestovala, vždy si kúpila dve letenky, aby si k nej nemohol nikto prisadnúť.
  • Mala sklony k chronickým depresiám a celé roky strávila bojom proti nim. Snažila sa o to cestou východných filozofií a zdravej životosprávy.
  • Nikdy ale neprestala s fajčením a vzdať sa nedokázala ani miešaných nápojov.
  • Bola prvou cudzinkou, ktorej sa v 20.rokoch podarilo preniknúť hneď v prvom roku pobytu v USA medzi najpopulárnejšie osobnosti filmového sveta a svoje výsostné postavenie si udržala celých 15 rokov.
  • V roku 1954 dostala Oscara za nezabudnuteľné herecké výkony.
  • Britský magazín Empire ju zaradil na 38.miesto medzi 100 najväčších filmových hviezd všetkých čias.
  • Podľa Entertainment Weekly je 25.najväčšou filmovou hviezdou histórie.
  • Americký filmový inštitút zaradil Garbo v päťdesiatke najväčších legiend filmového plátna na 5.miesto.
  • Ako najkrajšiu ženu aká kedy žila, ju dokonca zapísali do Guinnessovej knihy rekordov.
Zdroj:  MovieMania.sk Foto © Wikipedia

Súvisiace články