„Nenápadný občan“ Jean-Louis Trintignant

23.11.2005|Stano Hudák|
„Nenápadný občan“ Jean-Louis Trintignant

Jeho nadmieru civilný herecký prejav sa vyznačuje nenápadnosťou, nehybnou tvárou, zamyslenými, melancholickými a úspornými pohybmi, takže na filmovom plátne pôsobí bežne – ako nenápadný človek, akého denne stretávame na ulici. Tiež jeho filmové postavy niesu žiadni romantickí a lebo akční  hrdinovia , ale sú to väčšinou bežní ľudia z civilného života. Jeana - Lousisa Trintignanta ešte pred 20. rokmi sme mali možnosť často vidieť v našich kinách, alebo televízii, dnes ho už  uvidia na filmovom plátne iba nároční diváci filmových klubov. Nezasvätení môžu mať dojem , že ide o bezvýznamného herca, ktorý hráva tuctové postavy. Nie je to tak – Jean - Louis Trintignant je skutočným umelcom, a jeho filmy dnes patria do zlatého fondu francúzskej a talianskej kinematografie druhej polovice 20. storočia. Niektorí odborníci ho dokonca považujú za jedného z najviac nadaných francúzskych hercov povojnovej éry.

Narodil sa 11. decembra 1930 v Pont-St-Esprit v južnom Francúzsku v rodine bohatého priemyselníka. Jeho otec vlastnil podnik na výrobu cukroviniek a strýko Maurice Trintignant ( 1917 – 2005 ) bol zasa známym automobilovým pretekárom, ktorý sa dokonca v r. 1950 – 58 pravidelne zúčastňoval pretekov Formuly 1.

Po maturite na Avignonskom lýceu študoval Jean – Louis  na právnickej fakulte v Aix-en-Provence, no v r. 1950 odišiel do Paríža, kde navštevoval herecké kurzy Charlesa Dullina a Tanie Balachovej. Divadelnú dráhu začal v r. 1951 v súbore Raymonda hermantiera, s ktorým účinkoval v Schillerovej Márii Stuartovej, Molierovom Donovi Juanovi a V Shakespearovom Macbethovi.

Pred filmovou kamerou debutoval v roku 1955 v krátkom snímku Péchiny a tiež v úlohe mladého Parížskeho rádioamatéra Jean- Louisa, ktorý sa podieľa na záchrane otrávenej posádky rybárskej lode, v dráme o solidarite ľudí rôznych národností: Si tous les gars du monde... ( Keby všetci chlapi sveta..., 1955 ). Výraznejšie však na seba upozornil o rok neskôr v škandálnej melodráme Et Dieu créa la femme ( A Boh stvoril ženu, 1956 ), kde stelesnil vážneho, sentimentálneho a neústupného Michela Tardieua, najmladšieho z troch mužov do ktorých života zasiahne osudové dievča ( Brigitte Bardotová ). V tomto filme však veľkú senzáciu pre novinárov spôsobila práve Brigitte Bardotová ako nový herecký objav, ktorá však zaujala skôr krásou než svojim herectvom, pretože sa jej budúci manžel - režisér filmu Roger Vadim z nej snažil za každú cenu urobiť filmovú hviezdu.

Po návrate z trojročnej vojenskej služby v Alžírsku, keď frustrovaný Jean – Louis dokonca uvažoval že skončí s herectvom, mu pomohol obnoviť kontakty s filmom opäť režisér Roger Vadim, keď mu zveril úlohu študenta matematiky Dancenyho, ktorý sa zamiluje do cynickej a bohatej pani de Merteuil ( Jeanne Moreau ) a zaviní smrť jej manžela - diplomata Valmonta ( Gérard Philipe ) v zmodernizovanom prepise románu Choderlosa de Laclosa, ktorého dej Vadim preniesol do 60. rokov 20. storočia: Les liaisons dangereuses ( Nebezpečné známosti, 1959 ). V tomto filme si zahrala aj režisérova vtedajšia manželka Annette Vadim v úlohe hanblivej a puritánskej pani de Tourvel, ktorú sa pokúša zviesť diplomat Valmont ( Gérard Philipe ).

Od postáv nesmelých, romantických, a pasívnych mladíkov, ktorí iba občas prejavujú svoje pravé city a ktorí na túto svoju uzavretosť často neblaho doplácajú, prešiel Jean – Louis Trintignant behom 60. rokov k charakterovo a psychologicky zložitejším úlohám nenápadných a rozporuplných mužov, ktorých stvárňoval s tlmeným civilismom a zvláštnym vnútorným napätím.

V roku 1966 si Jean – Louis Trintignant zahral jednu zo svojich životných úloh v romantickej melodráme Un homme et une femme ( Muž a žena, 1966 ), ktorá ho spolu s mladým začínajúcim režisérom Claudom Lelouchom preslávila po celom svete. Táto dojímavá romanca, ani po toľkých rokoch nič nestratila zo svojho lesku. Režisér tu využil starú známu skúsenosť, že v jednoduchosti sa skrýva sila. Dej filmu je taký banálny, až je vlastne krásny: v Deauville sa jedného studeného zimného večera stretávajú ovdovená filmová skriptka Anne Gauthier (Anouk Aimée) a ovdovený automobilový pretekár Jean-Louis Duroc (Jean-Louis Trintignant), obaja majú okolo tridsiatky, potom čo odviezli svoje deti naspať do internátu.


Jean-Louis Trintignant s Anouk Aimée vo filme Muž a žena (1966), (Foto: www.legenrehumain.com)

Annin muž ( Pierre Barouh ) zahynul ako kaskadér, Durocova žena ( Valérie Lagrange ) v rozrušení spáchala samovraždu potom čo Duroc upadol do kómy po havárii v pretekoch 24 hodín Le Mans. Anne zmešká vlak a príjme Jeanovu ponuku, aby ju odviezol svojim autom do Paríža. Behom cesty sa začínajú postupne zbližovať. Pri ďalších návštevách sa osamelí ľudia zblížia. Spomienky na minulosť im však bránia naplno sa poddať svojmu citu. Zdá sa, že milostný vzťah skončil skôr, než bol naplnený, záverečná scéna však skončí happyendom.

Jednoduchý dej obohatil tvorca pozoruhodnou kameramanskou prácou, nevšednou silou citu a sugestívnosťou atmosféry. To umožňuje divákovi, aby intenzívne prežíval veľké city mileneckej dvojice, siahajúce od smútku až po rozkoš, od utrpenia až po nádej. Jednotlivé dialógy herci improvizovali behom natáčania, pričom nepoznali scenár. Herecké výkony ešte podtrhuje citlivá hudba, pohyblivá a postavy obskakujúca kamera, kde striedanie čiernobielych a farebných scén filmu nahrádza rozprávača.

Film získal mnohé významné ocenenia ako : 2 Oscary 1967 ( najlepší príbeh a scenár, a najlepší cudzojazyčný film ), Zlatý Glóbus 1967, Zlatá palma na MFF Cannes 1966, Cena BAFTA 1968.

V roku 1986 sa skôr z nostalgických dôvodov režisér Claude Lelouch rozhodol nakrútiť voľné pokračovanie: Un homme et une femme, 20 ans déjá ( Muž a žena po 20. rokoch, 1986 ) s rovnakými hereckými predstaviteľmi, no film sa točil do už inej spoločenskej doby, charakter filmu a hlavne chabá atmosféra bola o niečom inom, preto nadviazať na úspech sa nepodarilo. Hoci má film oproti „jednotke“ bohatší dej, a vystupuje v ňom viac postáv, platí, že menej je niekedy viac, preto sa jej nedokázal vyrovnať ani náhodou.

 Medzi ďalšie vrcholné filmy Jeana – Louisa Trintignanta patrí milostná dráma Ma Nuit chez Maud ( Moja noc s Maud, 1969 )  režiséra Erica Rohmera, kde si zahral úlohu katolícky založeného inžiniera, ktorého zdrží na noc vo svojom byte rozvedená lekárka ( Francoise Fabianova ), a spoločenská dráma nakrútená podľa rovnomenného románu Alberta Moraviu: Il Conformista ( Konformista, 1970 ) – réžia Bernardo Bertolucci, kde si Trintignant zasa zahral zakomplexovaného a zbabelého doktora filozofie, ktorý vo svojej snahe byť prispôsobivý a nenápadný neváha zradiť vlastné presvedčenie i jemu blízkych ľudí za čias  fašizmu, i po vojne.

Na MFF v Západnom Berlíne 1968 obdržal Jean – Louis Trintignant cenu Strieborného medveďa za príbeh plný klamu a pravdy, predstierania a skutočnosti - za stvárnenie postavy muža menom Boris, ktorý prichádza po vojne do Slovenského mestečka a mystifikuje a pletie jeho obyvateľov rôznymi verziami toho istého príbehu o zmiznutom miestnom hrdinovi domáceho odboja Jánovi ( Ivan Mistrík ) a zároveň si získava lásku a priazeň miestnych žien, vo francúzsko – slovenskom filme L´homme qui ment ( Muž, ktorý luže, 1968 ) – réžia Alain Robbe-Grillet a Martin Hollý. Film sa natáčal na Slovensku s francúzskym, českým a slovenským hereckým obsadením v lokalitách ako Belianska jaskyňa, Kežmarok, Spišská Sobota, Tatranská kotlina a pod. Zo slovenských hercov tam okrem Ivana Mistríka hrajú napr. Jozef Kroner a Zuzana Kocúriková.

Ďalšie ocenenie na MFF v Cannes 1969 získal Jean – Louis za úlohu vyšetrujúceho sudcu, pokúšajúceho sa objasniť okolnosti vraždy gréckeho ľavicového poslanca ( Yves Montand ), v politickom thrilleri Z ( 1969 ) - réžia Costa-Gavras. Vtip je však v tom že režisér Costa-Gavras o postave povedal: “Treba ju zatlačiť do úzadia, aby ostala celkom nenápadná.“ Keď sa skončilo nakrúcanie a na projekcii sa štáb pozeral, čo sa nafilmovalo, tak Costa-Gavras hovoril Trintignantovi: „Je to iste moja chyba, ale tvojho sudcu tam fakt nevidieť. Musíme znovu nakrútiť niekoľko scén.“ Lenže na to nebolo dosť peňazí, preto sa všetko nechalo tak. A tak malý sudca, ktorý v ničom nevynikal, nenápadná postava, ukrytá za tmavými okuliarmi, ktorá nenarobila nijaký rozruch bola napokon oveľa výraznejšia, ako by si niekto pomyslel a pre dej filmu mala najvyššiu dôležitosť.

Mnohé filmy v ktorých Jean – Louis Trintignant vytvoril hlavné úlohy, odhaľujú z rôznych zorných uhlov krízu spoločenskej a osobnej morálky, zaoberajú sa zločinmi najrôznejšieho druhu, politickými intrigami, vojnovými konfliktmi a špionážnymi aférami. Jeho hrdinovia v ktorých tvári sa zrkadlí s dramaticky strnulou prenikavosťou tajomná neha, melanchólia i zvrátenosť, nevynikajú telesnou ani intelektuálnou výnimočnosťou, prejavujú sa nenápadne bez okázalých gest  a emócií, či už ide o chladnokrvných vrahov ( Zločin v exprese ( 1965 ), Poviedka o policajtovi ( 1975 ), Mužská záležitosť ( 1981 ), Hlboké vody ( 1981 ) ) , policajného inšpektora ( Bez motívu ( 1971 ) ), zneužité obete mocenského sprisahania a vyšších záujmov ( Atentát v Paríži ( 1972 ), Peniaze tých druhých ( 1978 ) ) , skorumpovaných vysokých politikov ( Prší na Santiago ( 1975 ), Zločin ( 1983 ) ), zúfalého pomstiteľa ( Agresia ( 1974 ), či špióna ( Pod paľbou ( 1983 ) ).


Jean-Louis Trintignant v Ženeve 1993 (Foto: www.iprolink.ch)

V poslednej dobe zaujal Jean – Louis Trintignant hlavne divákov filmových klubov svojou úlohou bývalého sudcu, samotársky žijúceho nevrlého muža, ktorý sa pohráva prostredníctvom telefónu s osudmi svojich susedov a postupne sa zblíži s mladou modelkou ( Irene Jacob ), v komornej melodráme režiséra Krzystofa Kieslowskeho: Trois couleurs: Rouge ( Tri farby: Červená, 1994 ).

Ako filmový režisér sa Trintignant prvýkrát postavil za filmovú kameru pri nakrúcaní filmu Une journée bien remplie ( Dobre naplnený deň, 1973 ), čiernej komédie o pekárovi ( J. Dufilho ), ktorý rozváža so svojou sajdkárou namiesto tovaru smrť. Nie príliš vydarene dopadol aj jeho druhý režijný pokus Le Maitre-nageur ( Učiteľ plávania, 1979 ), kde s čiernym humorom rozpráva o krutých orgiách, ktoré sa odohrávajú v milionárovom bazéne.

Hoci Jean – Louis Trintignant hrával nenápadne postavy, jeho súkromný život mu priniesol viac vzruchu, než mu bolo milé. Po krátkom manželstve s herečkou Stéphane Aurdan, bol v rokoch 1960 – 1976 ženatý s filmovou strihačkou Nadine Marquandovou, ktorá sa pod novým menom presadila ako režisérka Nadine Trintignant, a obsadila Jean-Louisa do svojich filmov Mon amour, mon amour ( Moja láska, moja láska, 1967 ) , Le Voleur de crimes ( Zlodej zločinov, 1969 ),  Défense de savoir ( Vedieť zakázané, 1973 )  Voyage de noces ( Svadobná cesta, 1975 ). Mali spolu 3 deti –  syna Vincenta, ktorý pracuje ako asistent vo filmovom štúdiu, dcéru Pauline, ktorá zomrela nečakane v spánku ako 9-ročná, a dcéru Marie, z ktorej sa stala úspešná herečka.

Herečka Marie Trintignant bola častou hereckou partnerkou svojho otca Jeana-Louisa v divadelných hrách. Z jej filmov stačí spomenúť mysteriózny film so surrealistickými prvkami: Wings of Fame ( Krídla slávy, 1991 ), kde si po boku Petera O´Toola zahrala tajomné dievča – jednu z obyvateliek záhrobia, ktoré predstavoval fiktívny luxusný hotel na pustom ostrove, a ktorého „mŕtvych“ prominentných hostí proti ich vôli nemilosrdne sťahujú z luxusnejších do skromnejších izieb, alebo naopak, podľa toho ako trvá, či upadá ich svetská sláva.

V roku 1998 oznámil Jean -  Louis Trintignant že končí svoju filmovú kariéru. No v roku 2003 sa rozhodol k filmu vrátiť, po tragickej smrti svojej 41- ročnej dcéry Marie, ktorú jej priateľ pri hádke v hotelovej izbe strčil tak nešťastne, že sa udrela hlavou o roh stola.

Dnes Jean - Louis Trintignant žije v dedinke Úzes neďaleko Avignonu, kde vo svojich sadoch a viniciach dorába olivový olej a víno. Príležitostne ešte hrá vo filme a divadle. Od roku 1982 je jeho treťou manželkou Marianne Hoeppfnerová – bývalá francúzska šampiónka v  Rallye.

Jean-Louis sa ako vášnivý pretekár niekoľkokrát zúčastnil ako súkromník v prenajatom aute pretekov Tour de France Automobile, Chamonix 24 hodín, Le Mans 24 hodín, ako aj legendárnej Rallye Monte Carlo v ktorej sa umiestňoval na 20. – 65. mieste.

Zdroj:  MovieMania

Súvisiace články