Brüno
Sasha Baron Cohen je meno, ktoré u mnohých vyvoláva údiv, zatiaľ čo druhí jeho umenie odcudzujú. V našich končinách sa preslávil filmom Ali G Indahouse, kde ako zástupca americkej mládeže diktoval americkej vláde ako robiť veci “lepšie“. Tento snímok nenechal diváka sedieť nehybne na stoličke a miestami udivoval svojou drzosťou, sexizmom a svojou arogantnosťou. Na druhej strane reprezentoval americkú demokratickú filozofiu v štýle: môžem si hovoriť čo chcem, aj tak mi nikto nič nemôže, lebo nikomu neubližujem. U mládeže mal tento snímok veľký úspech. Skutočnú slávu mu však priniesla až postava z krátkych minutážnych zostrihov, z ktorých neskôr vznikol film - Borat Sagdiyev, americký prisťahovalec z Kazachstanu, ktorého od malička prenasledovali zvláštne životné skúsenosti. Na základe týchto mnohých neštastných udalostí sa z Borata stal rasista, nepriateľ žien a na slovo vzatý Kazašský žurnalista a spravodaj. Bruno, je tretie prevtelenie tohto nesporne talentovaného a kontroverzného komika.
Aj keď Bruno je o dosť iný, než boli Ali G a Borat, štýl humoru zostáva nezmenený. Bruno je rakúsky manekýn, ktorý aj napriek svojej rečovej vade uvádza známy rakúsky program o móde. Jedného dňa sa na jednu módnu šou neprimerane oblečie a za spúšt, ktorú tam spôsobí ho z relácie vyhodia. Rozhodne sa preto ísť do Ameriky, kde sa chce stať svetovou celebritou. Po neúspešných pokusoch vo filme sa rozhodne adoptovať si dieťa z Afriky, podobne ako Angelina, či Madonna. Takto Bruno prechádza z jednej situácie do druhej a za každú cenu (naozaj za každú) sa chce dostať do povedomia verejnosti. Sasha ako Bruno znova pletie filmové veľdielo doslova z ničoho. Teda nie úplne z ničoho, ale z trapasov, kontroverzných situácií a nechápajúcich tvárí ostatného osadenstva filmu, ktoré asi nemalo šancu prečítať si scénár a pripraviť sa na to, čo ich čaká. Tak to však v Cohenových filmoch chodí. Ani Eminem nečakal, že sa jeho nos ocitne medzi Cohenovými polovičkami zadku a bol z toho dosť mimo. Približne tak som ja mimo z Bruna. Tentokrát Cohen vytvoril niekoho, kto sa napoľutovanie podobá na mnoho dnešných ľudí. Zatiaľ čo Borat bol unikát, Bruno existoval už dávno predtým, ako ho Cohen vymyslel. Teraz už nie je drzý, pretože je cudzinec, teraz už nie je sexista, lebo ho tak vychovali, je taký, lebo je to Burno - paródia na metrohomosexuála.
Myslím, že Bruno reprezentuje nevkus a uráža inteligenciu ľudí, ktorí nepovažujú pohľad na trasúce sa mužské údy zábavným. Trochu mi to pripomenulo film Idiokracia – ocitám sa 500 rokov v budúcnosti a s hrôzou zisťujem, že v kinách beží film kde po celý čas idú len prdy. Cohen sa vždy snažil zahnať všetky fóbie sveta tým, že ich svoje publikum nechal prežiť na vlastnej koži. Tentokrát mám však pocit, že vo mne vytvoril fóbiu, ktorá predtým neexistovala. Aby som však Cohenovi úplne nekrivdila, ako som už spomenula, talent sa v ňom ukrýva, akurát mám pocit, že ho akosi už minul v predošlých dielach. Dá sa však zasmiať aj na Brunovi a to približne asi v dvoch, max. troch momentoch. Situácií, keď sa Bruno potkne, nezrozumiteľne zašušle, alebo trápne zosmutnie, lebo život je k nemu krutý je vo filme neúrekom. Podobne ako Borat, aj tento film je natočený pohyblivou kamerou, preto sa statických pohľadov vyskytuje pomenej. Hercov, ktorí sa predsalen k scenáru dostali je zopár. Bruno ukazuje na fotkách tváre celebrít, ktoré by chcel vo filme mať, v skutočnosti sa tam objavia na pár sekúnd Bono, Sting, Snoop Dog a Harrisson Ford mu stihne povedať akurát tak “Fuck off.“
V prípade, že som sa jasne nevyjdarila v predošlých riadkoch, v závere by som rada napísala upozornenie, ktoré je pre tento film nutnosťou. Nevhodné pre ľudí, ktorí sa ľahko urazia. Pre tých, ktorí majú slabšiu povahu. A pre tých, ktorí na Sasha Baron Cohenovi doteraz obdivovali hlavne schopnosť vyjadrovať sa vtipne o všetkom. Bruno totiž už vôbec nie je o hovorenom slove. Je o trapasoch.
