Ondine (Ondine)
Kde bolo, tam bolo, zavítal raz írsky režisér Neil Jordan späť do rodnej krajiny. S veľkolepou víziou v hlave a možnosťami sa pustil odhodlane do práce. Prešiel všemožnými útrapami, ale na konci ťažkej cesty ho čakala vytúžená odmena. Tou bola Ondine..... Takto nejako by zaznievala rozpráva o režisérovi Jordanovi, ktorý do slovenských kín púšťa na vlnách dobrej vôle svoje najnovšie filmové dielko Ondine – dramatickú rozprávku s hlavou, pätou a pointou kdesi pod vlnami írskeho mora. Ak niekomu zachránite život, býva dobrým zvykom, že dotyčný o sebe niečo povie. Keď raz rybár Syracuse (Colin Farrell) po dlhom dni strávenom na lodi vytiahol z mora v sieti mladú ženu, povedala len, že sa volá Ondine (Alicja Bachelda). Usídlila sa v rybárovom skromnom príbytku a po istom čase aj v jeho srdci. Svojím zjavom však nezaujala len samotného rybára, ale aj jeho malú dcérku Annie (Alison Barry), ktorá si Ondine zafixuje ako vodnú rusalku Selkie, ktorá má čarovnú moc. Pravdou však môže byť naozaj čokoľvek...
Neil Jordan svoje najnovšie filmové dielko pojal skutočne netradične. Prínos Malej morskej víly je rukolapný, nie však dotieravý. Krásne skladaný príbeh s rozprávkovými motívmi spočiatku pletie hlavu všetkými smermi a necháva Vás v tej sladkej neistote, ktorá zakaždým dokáže vyvolať pochybnosti. „A čo ak je to predsa len tak?“ znela mi otázka celých 103 minút v ušiach. Je takmer nemožné, aby Vás príbeh, ktorý ide svojou vlastnou cestou, takto dokázal popliesť. Úprimne povedané, milo ma to prekvapilo a pokojne som sa nechala unášať na vlnách spolu s rybárovou loďou. Ondine v sebe nesie prvky slobody, írskej dobroprajnosti a štipky tajomna, ktorým sú opradené takmer všetky írske legendy. Jordanova Ondine jednoznačne ašpiruje na film roka a vnáša do zákutí moje mysle aspoň malú nádej, že hrané filmové rozprávky, po nástupe animákov na trón, nezapadnú úplne prachom. Sila neopozeraných tvárí je pomaly väčšia a rozľahlejšia ako sila slávneho mena. I keď má Ondine oboje (neopozeranú tvár aj slávne meno) jednoznačným ťahúňom filmu sú dve menej známe mená. Prvým je Alicja Bachelda. Alicja alias Ondine sršala povestnou štipkou bohémstva a akéhosi tajomstva, ktoré sa jej zračilo v očiach. Postava Ondine ju katapultuje do výšin Hollywoodskeho mora herečiek, kde sa so svojím ráznym vystupovaním a pokojným pohľadom hádam nestratí. Druhým ťahúňom je maličká Alison Barry. Pri filmoch, kde sa vyskytne akási príležitostná detská hviezdička, obvykle nevydržím ani tretinu minutáže, ale pri Ondine som urobila výnimku. Alison sa dokázala prevteliť do chorého dievčatka na vozíčku naozaj presvedčivo a racionalita malej Annie v jej podaní nevyznieva smiešne a umelo ako to býva pri iných hviezdach tohto typu. Na druhej strane, Colin Farrell s jeho typickými črtami tváre, sa mi do írskej modernej rozprávkovej drámy akosi nehodil. Ale ak to bolo pre efekt, či pre svoje slávne meno, tak účel splnil. Nedá sa mu však uprieť to, že chvíľkami ma rybár Syracuse v jeho podaní upútal.
Jedno staré írske príslovie hovorí: „Nájdi si čas na snívanie, je to cesta ku hviezdam. Nájdi si čas na lásku, je to pravá životná radosť. Nájdi si čas na radosť, je to hudba duše.“ Ja vravím „nájdite si čas na Ondine“. Práve v nej sa pod strechou starej rybárskej lode krížia sny s láskou zavŕšené fantáziou jedného írskeho režiséra.
