Žena mnohých tvárí Marléne Jobert

14.7.2006|Jozef Rigo|
Žena mnohých tvárí Marléne Jobert

(4.11.1943, Alžír, Alžírsko)

Okúzlujúca pehavá červenovláska. Taká vždy bola francúzska herečka, ktorá svojím úsmevom a prirodzeným šarmom vzbudzovala zvedavosť a túžbu odhaliť to záhadné tajomstvo francúzskych filmov.

Marléne Jobertová, ako najmladšia z troch detí vojaka, vyrastala do svojich jedenástich rokov v Alžíre, než sa rodina presťahovala do francúzskeho Dijonu. Na detstvo prežité v Alžírsku si nikdy nespomínala príliš rada. Jej otec bol príslušníkom francúzskej armády a rodina žila veľmi skromne. Marléne musela ako najstaršia doma pomáhať a starať sa o súrodencov, rodičia jej vo všetkom bránili, a tak sa často cítila nepochopená. A predsa mala dojem, že umelecké sklony zdedila po otcovi: „Často mi rozprával vtipné príhody...Myslím, že v sebe odjakživa niesol túžbu byť umelcom a že z tej túžby čerpal všetku  životnú silu." Snáď aj preto jej neskôr bez veľkého prehovárania dovolil študovať herectvo v Paríža /matka s tým rozhodne nesúhlasila!/.

Marléne Jobertová sa pôvodne chcela stáť profesorkou kreslenia alebo návrhárkou, preto absolvovala 4 ročné štúdium výtvarného umenia na dvoch umelecko-priemyslových školách v Dijone. Herecké vlohy v sebe objavila celkom náhodou, keď vyhovela žiadosti svojho brata, ktorý pre ňu vymyslel komické skeče, s ktorými mala spetriť jeho hudobnú produkciu (hral na piáno a akordeón) na svadbách a rôznych oslavách. Páčilo sa jej to natoľko, že sa začala venovať amatérskemu divadlu a zároveň navštevovala dijonské konzervatórium. Ako osemnásťročná odišla do Paríža, kde pokračovala v hereckom vzdelávaní v Centre de la rue Blanche a potom u profesora Georgesa Chamarata na Štátnom konzervatóriu dramatického umenia. Privyrobila si ako štatistka vo filmoch a kreslením reklám.

Jacques Dutronc, Jacques Villeret a Marlène Jobert vo filme (Le Bon et les méchants, 1976)
Jacques Dutronc, Jacques Villeret a Marlène Jobert vo filme (Le Bon et les méchants, 1976)

V roku 1963  Marléne Jobertová debutovala na javisku Theatre Montparnasse po boku slávneho Yvesa Montanda /bol jej veľmi prísnym učiteľom na konzervatóriu) a Pierra Mondyho v hre Tisíc klaunov, kde  jednu sezóne strávila v dijonskom divadle.

Pre film ju objavil v polovici 60.rokov Jean-Luc Godard, ktorý jej zveril jednu z hlavných postáv popri mladom Belmondovi vo svojej anketovej snímke o súčasnej mládeži Mužský rod, ženský rod /Masculin féminin, 1965/. S Godardom si bohužiaľ nerozumela, postavu jej údajne dostatočne nevysvetlil. Proste si nepadli do oka. Radosť z nakrúcania dvadsaťdvaročná Marléne rozhodne necítila. Ale otvorili sa jej dvere do hereckého sveta. Pehatú ryšavku si diváci obľúbili ešte viac v komédii režiséra M.Audiardiho Nepremožiteľná Leontýna /Faut pas prendre les enfants du bon Dieu pour des canards sauvages, 1968/, kde hrala pôvabnú Ritu, ktorá chce prostredníctvom energickej tetičky (Francoise Rosayová) získať späť zlato, o ktoré ju so svojou bandou pripravil jej strýko (Bernard Blier).

Jej charakteristicky pehavá tvár lemovaná červenými vlasmi a prirodzený prejav dobre súzneli najmä s nenápadne civilnými postavami, aké vytvorila vo filmoch najrôznejších žánrov: mladá žena Melia, ktorá v sebaobrane zabije duševne chorého násilníka (Marc Mazza), kde po jeho stope pátra plukovník americkej tajnej služby (Charles Bronson) v kriminálnej dráme Cestujúci v dáždi /Le passager de la pluie, 1969/. Ctižiadostivá a domýšľavá dcéra obchodníka s vínom Charlotta, do ktorej manželstva s temperamentným darebákom (Jean-Paul Belmondo) tragikomicky zasiahli búrlivé udalosti veľkej francúzskej revolúcie v historickej komédii Manželia z roku II./Les mariés de l´an II, 1970/.

Rozpustilá manželka švajčiarskeho konzula Lorena Dallozová, utekajúca spolu s postreleným britským dôstojníkom (Michael York) a francúzskym záhradníkom (Michael Piccoli) pred nacistickými prenasledovateľmi v tragikomédii režiséra Ph.de Brocu Vzali nohy na plecia /La poudre d´escampette, 1971/.

Marléne Jobertová sa veľmi často uplatnila v gangsterkách a kriminálnych filmoch ako sú : Posledná adresa /Dernier domicile connu, 1969/ s Linom Venturom, Chyť mi špióna /Les Dossiers de l´agence 0, 1968/, Vojna policajtov /La guerre des polices, 1979/. Po tridsiatke  začala hrávať v melodramatických príbehoch, z ktorých vyniká najmä komorná psychologická dráma Nahá láska /L´amour nu, 1981/, v ktorej stelesnila štyridsaťročnú tlmočníčku Claire Castelanovú, ktorá sa musí zmieriť s amputáciou prsníkov.

V roku 1980 sa Marlene Jobertovej narodili, zo vzťahu s chirurgom Walterom, dvojčatá Eva Joy, a preto na čas prerušila svoju hereckú kariéru.

Ako sama povedala, „Spomalila som tempo svojho hereckého života na minimum". Ale nie hneď - tri mesiace po narodení dcér natáčala film Špinavá záležitosť /Une sale affaire, 1980/ a vzápätí potom hrala na javisku. Začala chápať, že ju kombinácia materstva a herectva stojí príliš mnoho síl a ani jedno by nerobila dobre. Venovala sa dcéram, čítala im rozprávky, sama si ich pekný počet vymyslela a časom začala aj písať - vraj aby si uchovala spomienky na tie najkrajšie chvíľe a výnimočné okamžiky, ktoré strávila s deťmi. „Materstvo mi prinieslo kopu nových vecí, zmenili sa mi hodnoty, priority, všetko," spomína Marléne Jobertová.

Návrat pred kameru pre ňu znamenal rozšírenie si nových umeleckých obzorov, lebo vo filme Jazdci z búrky /Les cavaliers de l´orage, 1983/ nielen hrá, ale naspievala dokonca úvodnú pieseň, ku ktorej sama napísala text. Nasledovne vydala gramofónové album Tout pour se plaire /Večná je potreba lásky/, na ktorom bola autorkou všetkých piesňových textov. Okrem toho ešte napísala niekoľko kníh pre deti. Má rada všetky svoje profesie, len o tej hereckej prehlásila: „Mám ju rada tak vášnivo, že se jej niekedy venujem na svoj vkus až príliš...".

Na prelome 80.- 90.rokoch  Marléne Jobertová čoraz viac nakrúcala v televíznych filmoch ako sú Kto je ten chlapec ? /TV- Qui c´est ce garcon ?, 1987/, Zakrytá tvár /TV- A viso coperto, 1990/, Zastienená žena /TV- La femme á l´ombre, 1993/, Obhajca ex offo /Avocat d´office, 1994/, Svišťe /TV- Les marmottes, 1998/.

Pre českú televíziu dokonca o nej nakrútil Rudolf Tesáček a Jiří Žák v cykle Francúzske rozhovory hodinový dokument s názvom Marléne Jobertová, interview /1999/.

Jej ďalšie filmy: Zlodej z Paríža /Le Voleur, 1967/ s J.P.Belmondom, Astragal /L´Astragale, 1968/ s H.Buchholzom, Desať strašných dní /La Décade prodigieuse, 1971/ s hollywoodskym velikánom O.Wellesom, Tajomstvo /Le Secret, 1974/ s J.L.Trintignantom, Julietta a Julietta /1974/ s A.Girardotovou, Choď za mamou, tata pracuje /Va voir maman, papa travaille, 1978/; Hračka /Il Giocattolo, 1979/ s V.Mezzogiornom, Spomienky, spomienky /Souvenirs souvenirs, 1984/s P.Noiretom.

Zdroj:  MovieMania.sk

Súvisiace články