Na sever severozápadnou linkou (North by Northwest)
Takmer päťdesiat rokov po natočení filmu, režírovaného Alfredom Hitchcockom, vďaka svojej vynaliezavosti, mrazivému napätiu a ráznemu humoru je tento mysteriózne akčný triller ešte stále v kurze a môže konkurovať aj filmom nového milénia.
Samotársky reklamný úradník z New Yorku Roger Thornhill (Cary Grant) vedie vcelku nudný život, až do dňa, kedy ho unesie skupina zahraničných špiónov vedených Philipom Vandammom. Ten verí, že Thornhill je špiónom vládnej CIA pod menom George Kaplan. Thornhillovi sa podarí uniknúť a aby očistil svoje meno, ktoré bolo počas jeho úteku pošpinené, snaží sa zistiť, kto je George Kaplan. Tým sa zaplieta čoraz viac do nešťastných náhod, ktoré proti nemu postavia okrem mafie aj políciu. Ako utečenec pred zákonom cestuje naprieč Amerikou a stretáva krásnu blondínu Eve Kendall (Eva Marie Saint), bez ktorej pomoci by sa daleko nedostal. Neskôr však vyjde najavo, že veci nie sú úplne tak, ako by sa na prvý pohľad zdalo.
Meno Alfred Hitchcock je ikonou filmovej histórie. Počas svojej dlhej kariéry nakrútil až 57 celovečerných filmov, počínajúc nemými filmami až po technicky dokonalejšie filmy farbené technikolorom, akým je aj film North by Northwest.
Je ešte nekoľko Hitchcockových filmov, a je ich dosť, ktoré sa nesú v pododnom tóne, ako je tento a udržiavajú citlivý balans medzi serióznosťou a pochabosťou.
Spoločným menovateľom je aj to, že tieto filmy majú často dej podobajúci sa zlému snu. V tomto type snov ste polapený v kolobehu udalostí, z ktorých jednoducho niet úniku. Vám je úplne jasné, že ste neurobili nič zlé, ale ostatní Vás už odsunuli na okraj spoločnosti a situácia sa zdá byť beznádejná. Práve tak ako je Roger beznádejne obvinený z činov, ktoré nespáchal, ale nemá na to svedkov.
Film celkom určite predbehol svoju dobu, čo je vidieť už od úvodných titulkov, ktoré sa premávajú po železničných kolajniciach na obrazovke v 3D grafike. Čo sa nedá nevšimnúť, teda ak film pozeráte v pôvodnom znení, je jazykový slang z päťdesiatich rokov, korý je akýmsi korením filmu. Hitchcockove filmy prekypujú veľkým sebavedomým a tento film samozrejme nie je výnimkou, čo zo značnej časti film odsúdilo na úspech. Veď povedzme si úprimne, kto by už len veril, že hlavný hrdina je na toľko hlúpy, aby chytal do rúk zbraň, hneď potom, ako ju niekto použil ak vražedný nástroj? Takýchto scén je vo filme zopár, a keďže bez nich by sa film nedostal k úspešnému happyendu, museli tam jednoducho byť.
Film by som nenazvala priam hitom a neskrýva v sebe ani žiadnu hlbšiou myšlienku, ako boli napríklad filmy Okno do dvora, alebo Vertigo, ale má možnosť zaujať pretože je zábavný aj vďaka výkonu hlavnej postavy, stvárnenej charizmatickým Carym Grantom, ohercom bľúbeným najmä v 40. a 50. rokoch, ktorý ako uhladený suverén môže počariť nielen ženám staršej generácie. Navyše sa za jeho vetami vyslovenými vo vážnom tóne často skrýva žart a svojim šarmantným zmätkom vám vyčarí úsmev na tváry.
Celkovo film hodnotím, na obdobie v polovici minulého storočia, ako nadpriemerný, avšak na našu dobu je hlavne úsmevný. Treba len vedieť prehliadnuť zopár malých prešľapov, ktoré by pre filmy tohto času boli neodpustiteľné.
