Modrý Motýľ (The Blue Butterfly)
Sú filmy, ktoré patria do kategórie krásne. Krásnymi ich môže robiť množstvo vecí. Napríklad pekné prostredie, pekná herečka, pekný príbeh alebo kombinácia niekoľkých vecí. Takže v prvom rade treba podotknúť, že The Blue Butterfly je inšpirovaný skutočnými udalosťami. Nejde o nejakú veselú historku, pretože hlavným aktérom je choré dieťa. Najhoršie je, že choré smrteľne. Je ním asi desaťročný Pete Carlton, ktorý má nádor na mozgu a doktori mu predpovedajú maximálne šesť mesiacov života. Jeho koníčkom je zbieranie rôzneho hmyzu od komárov až po motýle. Má samozrejme ako skoro všetky deti v jeho veku svoj vzor. Je ním Alan Osborne, ktorý patrí k svetovej špičke medzi „hmyzo zberačmi“ alebo odborne povedané entomologistami.
(foto: http://www.allianceatlantisvivafilm.com)
Peteho sen je ísť pred smrťou do pralesa nájsť bájneho modrého motýľa. Alanovi sa samozrejme do toho príliš nechce, pretože Pete takmer nemôže chodiť a je odkázaný na pomoc iných. Samozrejme na koniec sa ho podarí presvedčiť a dobrodružstvo môže začať. Prvých asi pätnásť minút sa vo filme toho príliš nedeje. Po príchode hlavných hrdinov do džungle sa všetko mení. Výprava je proste neuveriteľná. Krásne prostredie amazonského pralesa a ešte krajšie detailné zábery na živočíchy a rastliny vyskytujúce sa v ňom. V okamihu začne dej filmu hrať druhé husle, pretože človek viac sleduje krásnu prírodu ako príbeh. Ten nie je až tak zaujímavý. Samozrejme je dojímavý, ale nedosahuje kvality vizuálneho stvárnenia. Divák má pocit, že niečo podobné už videl.
(foto: http://www.allianceatlantisvivafilm.com)
Tým ale nechcem autora scenára Peta McCormacka zhadzovať. Z danej témy sa snažil vyťažiť čo najviac ale podľa mňa sa dalo aj viac. Hlavní hrdinovia sú v podstate iba traja. Alana Osborna si zahral ostrieľaný veterán filmového plátna William Hurt. Ten hral v neuveriteľnom množstve filmov (napočítal som 61). Ako príklad spomeniem The Village (Osada), Artificial Intelligence: AI, Dune alebo Lost in Space, atď. Svojej úlohy sa zhostil klasicky dobre. Proste mu daný typ postavy sedí. Horšie to už bolo s Peteho mamou, ktorú si zahrala Pascale Bussières a samotným Petom, ktorého hral Marc Donato. Obaja sú vo svojich úlohách mierne preafektovaný a tak výsledný dojem je mierne nepresvedčivý. Škoda, že si to režisér Léa Pool neustrážil, pretože potom by film bol ešte o triedu lepší.
Napriek všetkým neduhom je The Blue Butterfly krásny film s neuveriteľnou výpravou a kamerou.
(foto: http://www.allianceatlantisvivafilm.com)
