Normal
Upír z Düsseldorfu či nemecký hrdlorez. Takto bol v 30.rokoch minulého storočia označovaný vrah Peter Kürten, ktorý spôsobil rovnakú paniku ako Jack Rozparovač v Londýne. „Český Hannibal“ sa vrútil na plátna 1. októbra 2009 pod Česko-Macedónskou značkou v réžii Júliusa Ševčíka. Film, pre ktorého námet poslúžila divadelná hra Anthonyho Nielsena, Normálny: Düsseldorfský rozparovač, zachytáva masochistické vyčíňanie i drámou ozdobený stret vraha – väzňa a jeho právnika. No napriek tomu, že Normal rozpráva o masovom vrahovi, sa do jeho poznávacích značiek zaradili otázky týkajúce sa spoločnosti či dobre skrývané ľudské chúťky.
Düsseldorf, 30. roky minulého storočia. Od februára 1929 do októbra 1931 fušoval do remesla vrahov istý pán Peter Kürten (Milan Kňažko). O životy pripravoval ženy, deti a dokonca aj zvieratá. Zmietol všetko, čo mu stálo v ceste na výslnie vrahov. No teraz, z nejakého nepochopiteľného dôvodu, či dobre premyslenému úskoku, sa Kürten v pokoji vydal do rúk spravodlivosti. Jeho prípadu sa razom ujme mladučký právnik Wehner (Pavel Gajdoš), ktorý v záujme svojho klienta, rozmýšľa nad vyhlásením o jeho vyšinutosti. Kürten, samozrejme s triezvym nadhľadom a čistou mysľou, nepristúpi k takému znehodnoteniu jeho osoby, a tak mladému obhajcovi neostáva nič iné, len sa ponoriť do temnej minulosti svojho „psychopatického“ klienta. Na ceste, neceste stretáva ďalšiu dôležitú figúrku v partii, ktorú rozohral sám Kürten, pôvabnú pani Kürtenovú (Dagmar Veškrnová - Havlová). Obhajcovi začína pomaly dochádzať, že sa z pavučiny osudu, do ktorej tak ľahko padol, nevymotá bez ujmy na zdraví.
Vizuálne vypilovaný thriller, ktorému však chýba dostatočná ľudská dráma, dal na papier režisér Ševčík v spolupráci s Anthony Nielsenom, pričom sa inšpirovali už spomínanou hrou a osobnými poznámkami psychiatra samotného Kürtena. Farebnosť filmu, či alternatívna hra svetla a tieňu nejakým nepochopiteľným spôsobom rozvádza expresionistický pohľad na človeka, ktorý dumá nad pomenovaním svojho „poslania“. Je vrah, či spasiteľ? Na plátne, za zvuku písacieho stroja a zle ozvučených a ruchom ulíc prehlušovaných dialógov, sa nám rozprestrel svet postáv, ktoré pôsobia ako samostatné jednotky, ako stredy vlastných vesmírov. „Bublinoví ľudia“ dotvárajú všetky podstatné kontúry nereálneho štýlu, ktorý nás svojimi impresionistickými a expresionistickými faktormi posúva na „nemý“ začiatok kinematografie, pričom jednotlivé scény nepriamo rozohrávajú spoločensko-psychologické významy.
Milan Kňažko, ktorý so svojim „Hannibalovsky“ kľudným výrazom a neustupujúcou sebaistotou rozohral parádnu hereckú etudu na tému masový vrah á la Hannibal Lecter. Po dlhej dobe, na výslovné prianie režiséra Ševčíka, vystúpila z tieňa priamo na filmové plátno v úlohe zvrátenej pani Kürtenovej, Dáša Havlová. Nečakaná ponuka na film jej vyčarila na tvári ničím nezaujímavý primrznutý výraz, ktorý jej, bohužiaľ, nerozmrzol ani po záverečných titulkoch a neistota? Tá z nej priam sálala na míle ďaleko. Za to jej mladý herecký kolega Pavel Gajdoš sa na svoju postavu dôkladne pripravoval pri skutočných súdnych procesoch, ktorých sa zúčastňoval pod zámienkou dobrého prevedenia neskúseného právnika. Perfektne odohratú, a v podstate ústrednú, postavu podčiarkol ešte viac jeho charizmatický hlas. Tri dramatické osudy sa pekne vynímali na pozadí Čiech i macedónskeho mestečka Bitola.
Film prirovnávaný k filmom ako sú Spaľovač mŕtvol a Ucho, sa svojou nenormálnou normálnosťou stal prelomom pre českú kinematografiu. Moje osobné dojmy sú však v rozpore s českými fanúšikmi, a preto mi odpusťte, že za chýbajúcu ľudskú drámu, absenciu poriadne ozvučených dialógov a drevenú Havlovú dokážem dať len tri hviezdičky. Inak je Normal rozhodne najpôsobivejším art thrillerom od spomínaného Spaľovača mŕtvol. A až keď z úst právnika zaznie otázka: „ Rodia sa netvory, alebo ich vytvárame?“ , pochopíte, že tá priepasť medzi šialenstvom a čistou mysľou, ktorú sa film snaží všemožne zmazať, nie je zase až taká veľká.
