Sladký život (La Dolce Vita)

4.4.2006|Stano Hudák|
Sladký život (La Dolce Vita)

„Čím chce presne byť Sladký život? Aká je dramatická vízia tohto filmu? Je to svet, ktorý je v agónii odchodu, spoločnosť a postavy, ktorých základy pukajú. Čo vidíme v Sladkom živote? Celú sériu postáv, ktoré nerobia nič iného, než prijímajú hriech, a vôbec sa pritom nepohoršujú... Tento film chce rozprávať príbeh stavby, ktorá sa prepadne, pretože jej základy niesu k ničomu.“   ( Federico Fellini )

Rozhodujúci obrat v kariére populárneho talianskeho herca Marcella Mastroianniho znamenal Felliniho film Sladký život ( 1960 ). Nielenže zo sľubného a talentovaného herca urobil takmer cez noc medzinárodnú hviezdu, ale predovšetkým bol začiatkom priateľstva a spolupráce s tvorcom, ktorý v hercovi vytušil a objavil novú dimenziu ľudstva. O tom do akej miery ovplyvnil predstaviteľ obraz novinára Marcella, hrdinu prechádzajúceho jednotlivými epizódami filmu, či skôr do akej miery prispôsobil režisér túto postavu naturelu herca, sa napísalo už mnoho úvah, tak ako o filme samotnom a o jeho význame. „Bola to skúsenosť presahujúca rámec profesionálnej aktivity, skúsenosť, ktorú som prežíval skôr ako človek, než ako herec. Sladký život a o dva roky potom Felliniho film 8 ½ boli dva momenty, ktoré sa ťažko môžu opakovať, bol to akýsi pohľad do zrkadla, pokus sa v ňom pozorovať a poznať sám seba.“ To sú slová Marcella Mastroianniho – herca, ktorý sa vo filme ako mávnutím čarovného prútika z postáv naivného mladíka so zlatým srdcom, ktoré hrával dovtedy premenil v postavu cynika, ktorý sa len zriedka rozpomína, že nejaké srdce má. A predsa pod jeho maskou suveréna, bez ostychu snoriaceho po klebetách a škandáloch uprostred rímskej smotánky, využívajúceho každú príležitosť do nej preniknúť a zdieľať jej nerestný život, cítime vnútorný nepokoj a rozpoltenosť, hlbokú, hoci dobre maskovanú krízu. Hoci charakter postavy novinára Marcella nie je budovaný klasickými psychologickými prostriedkami a poznáme ju len z jej prejavov a správania v rôznych situáciách, je to jedna z postáv svetového filmu, ktorá ešte dnes, po viac než 45. rokoch, vzbudzuje v divákovi rovnakú zvedavosť ako kedysi.


Vznik príbehu

Úspech filmov Cesta ( La Strada, 1954 )Cabiriine noci ( Le Notti di Cabiria, 1957 ) otvoril režisérovi Federicovi Fellinimu nejedno srdce a hlavne chladne kalkulujúce mozgy filmových producentov, ale tiež dvere nejedneho vyhláseného salónu ľudí, pre ktorých sa v priebehu vekov vžilo označenie lepšej spoločnosti.

Aristokrati a boháči rôzneho pôvodu netušili že na svojich ošperkovaných hrudiach hrejú nebezpečného hada. Netušili, že Fellini ich študuje, ako entomológ chrobáky. Režisér sa pozorne rozhliadal okolo seba a dva roky starostlivo zbieral materiál pre svoje najslávnejšie a najdiskutovanejšie dielo.

Koniec 50. rokov bol v taliansku poznamenaný „rušnými“ spoločenskými udalosťami. Rím sa stal proti svojmu tradičnému charakteru hlavného mesta katolíckej viery, mestom kozmopolitným a mondénnym. Aféry príslušníkov „horných desať tisíc“, ktorí do tej doby slúžili ako mravný vzor národu, začali stíhať jedna druhú... Toto všetko sledoval Fellini vnímavým okom umelca, ktorý inštinktívne tuší hlbšie posuny v spoločenskom živote. Väčšina filmového scenára bola napísaná behom leta 1958 a výsledkom bol Sladký život ( 1960 ) s príklonom ku dokumentaristike – rad scén bol inšpirovaný skutočnými udalosťami, a to ovplyvnilo výstavbu príbehu, v ktorej padli dramaturgické konvencie.

Ostatne doba bola na škandály rozličného druhu bohatá. Expandujúca a všadeprítomná bulvárna tlač ( hlavne okolo Café Society na Via Veneto ) priniesla fotografie z veľmi uvoľneného večierku, ktorý vyvrcholil nočnou kúpeľou pôvabnej slečny v jednej z fontán na rímskom námestí Piazza Navona. Herečka Anita Ekbergová zasa údajne vyprovokovala svojim „bosonohým“ tancom na inom z nekonečnej rady večierkov v reštaurácii Rugantino jednu svoju kolegyňu – známu tureckú tanečnicu Ayse Nana ku striptízu. ( na autentických fotografiách z Rugantina sa v tlači objavila i speváčka a herečka Laura Betti – Fellini ju neskôr angažoval do niektorých scén Sladkého života ).Aféra okolo údajného zjavenia Panny Márie dedinským deťom sa zasa stala pri obci Terni. A u toho všetkého boli fotografi a reportéri bulvárnych plátkov. Myšlienka použiť pre spojenie rozličných príhod zo života rímskej smotánky postavu novinára – reportéra bola ako na zavolanie. Fellini ťažil i z niektorých motívov svojho nerealizovaného scenára Moraldo v meste ( 1954 ) – išlo o scenár ku plánovanému filmu, ktorý Fellini nakoniec nikdy nenatočil – v tomto scenári sa rozvíja voľné pokračovanie osudov jednej z postáv z Felliniho filmu Darmošľapi ( I Vitelloni, 1955 ), Moralda Rubiniho. Priezvisko zostalo a z Moralda sa stal Marcello – tak vznikla hlavná postava cynického novinára Marcella Rubiniho, ktorú tak brilantne zahral okúzľujúci Marcello Mastroianni.


Scénka počas nakrúcania filmu Sladký život. Vľavo režisér Frederico Fellini, vpravo Anita Ekberg.


Priebeh nakrúcania

Hlavného predstaviteľa Marcella Mastroianniho poznal režisér Federico Fellini ešte z roku 1948, cez svoju manželku Giuliettu Masinovú, ktorá mu ho predstavila ako svojho hereckého partnera s ktorým hrala v divadelnej hre Lea Ferrera: Angelica. Druhykrát sa Fellini a Mastroianni pracovne stretli až v r. 1958 práve kvôli príprave filmu Sladký život. Federico porozprával Giuliette o pripravovanej postave novinára, a ona navrhla ako herca Mastroianniho a Fellini hoci nevidel ani jeden jeho film, vycítil, že je to ten pravý koho potrebuje. Proti tomu však bol filmový producent Dino de Laurentiis, ktorý chcel za každú cenu Paula Newmana. O Mastroiannim, ktorý dovtedy hrával len samé úlohy poctivých mladíkov sa Laurentiis vyjadril: „Je to milý, ale bezvýrazný herec, typ dobrotiska, čo myslí na svoje detičky, a nie na to ako dostať ženskú do postele.“ Namiesto Paula Newmana navrhoval de Laurentiis herca Gérarda Philipa, lenže nakoniec sa ukázalo, že to nepôjde. Tak de Laurentiis odstúpil. Časom z projektu vycúval a j ďalší producent, a tak nakoniec film skončil v rukách Angela Rizzoliho. Neskôr to Fellini vysvetľoval: „Ako mohol byť Paul Newman vierohodný na Via Veneto, kde jeho samého prenasledovali bulvárni paparazzi – a ešte k tomu ako novinár? Bolo potrebné získať herca, ktorý u divákov nevyvolá žiadnu účasť, ktorý nevyzerá ako filmová hviezda.“

Mastroianni sa stretol s Fellinim a so scenáristom Enniom Flaianom na pláži vo Fregene. Po krátkom rozhovore si Mastroianni žiadal scenár. Fellini nemal scenár hotový, ale tú otázku očakával a tak mu podal kresbu s náčrtkom hlavnej pointy filmu: predstavovala nahého muža plávajúceho v mori a okolo neho polonahé ženy – sirény. Mastroianni bol v rozpakoch a myslel si že si z neho strieľajú, ale skutočne to nechceli – Fellini ako zručný karikaturista mal dlhé roky zvyk robiť si náčrtky ku pripravovaným filmom. O pár dní sa stretli znova a autom obišli Rím a okolie, pritom medzi Fellinim a Mastroiannim vznikol priateľský vzťah založený na obojstrannej dôvere, takže sa režisér rozhodol, že ho vezme.

Sexidol 50. a 60. rokov – Švédka Anita Ekberg napriek tomu, že jej rola trvala len približne 45 minút, stihla presláviť nielen film, ale aj režiséra a hlavného predstaviteľa.

Na stretnutie s Anitou Ekberg spomínal Fellini takto: “Bola príšerne krásna. Prvýkrát som sa v ňou stretol koncom roku 1958 v Hôtel de la Ville v centre Ríma, kde bola ubytovaná. Nič takého som nikdy nevidel. Urobila na mňa ohromný dojem. Ten večer som potom stretol Marcella Mastroianniho, ktorý mi povedal, že mu pripomína vojaka Wehrmachtu, lenže v skutočnosti si nechcel pripustiť, že ani on ešte nikdy nevidel krásu tak úžasnú, tak neobvyklú. Chcela vidieť scenár, pýtala sa, ktoré ďalšie herečky tam budú, aká je postava, ktorú má hrať. Spomínam si, že som jej o niekoľko dní neskôr poslal do hotelu pár stránok, kde som jej popisoval, čo by mala robiť, a potom sme začali natáčať. Rovnako ako som to robil s ostatnými hercami, písal som vždy zo dňa na deň, čo má hovoriť, a potom som sa jej pýtal: Páči sa ti to? Ak nie, tak to zmeníme.“

Samotné nakrúcanie sa začalo 16. marca 1959 v rímskych ateliéroch Cinecittá, kde nakoniec vznikla väčšina Felliniho filmov. Po zlých skúsenostiach s natáčaním nočnej jazdy cadillacu ulicami mesta – s Marcellom Mastroiannim a Anouk Aimée a s herečkou v úlohe prostitútky, Fellini nakoniec dokonca prikázal v ateliéroch postaviť presnú kópiu slávneho rímskeho bulváru Via Veneto. Fellini sa neskôr vyjadril, že kedykoľvek v živote  sa neskôr vo voľnom čase prechádzal na Via Veneto, vždy mal taký zvláštny pocit, že je to akoby nepravá ulica, a pravá je akoby tá, ktorú postavili v ateliéroch ( skutočná ulica Via Veneto má mierny sklon – klesanie, kým ulica postavená v ateliéroch bola úplne rovná ).

Natáčanie najslávnejšej scény filmu La Dolce Vita vo Fontáne di Trevi trvalo 8 chladných nocí v marci 1959. Anita Ekberg pôvodom Švédka vliezla do nádrže fontány bez  najmenších problémov a stála tam dlho, nehybne, akoby vodu ani necítila a ako by sa jej netýkala zima okolo, hoci celý filmový štáb v noci drkotal zubami. S Marcellom Masroiannim sa naproti tomu mali veci inak. Musel sa vyzliecť, natiahnuť si potápačskú kombinézu a zase sa obliecť. Aby tú zimu prekonal, nechal si priniesť fľašu vodky, a keď sa potom začínalo točiť, bol úplne opitý. Niektorí majitelia domov na námestí vyberali peniaze od zvedavcov, ktorí sa chceli dívať z ich balkónov, okien či terás. Na konci každého záberu ľudia aplaudovali. Bolo to divadlo v divadle. Fellini na to neskôr často spomínal: „Vždy, keď vidím fotografiu Anity Ekbergovej vo Fontáne di Trevi, mám pocit že znovu prežívam tie magické okamihy, tie biele noci uprostred mňaukajúcich mačiek a ľudí, prichádzajúcich zo všetkých kútov mesta, aby pri natáčaní mohli byť.“

Anita Ekberg dnes žartovne spomína na film La Dolce Vita: „To ja som preslávila Felliniho a nie naopak. Keď bol film premietaný v New Yorku, nechal distributor onú scénu vo Fontáne di Trevi reprodukovať na plagát vysoký ako mrakodrap. Moje meno stálo uprostred, napísané obrovskými písmenami a dole bolo úplne maličké meno Felliniho. Teraz sa stalo veľkým meno Felliniho, a moje je miniatúrne. Všetci hovorili, že nemám talent, že mám len dlhé blond vlasy a skvelé poprsie, ale Sladký život bol pre mňa ako prechádzka ružovým sadom, bola by som ho mohla robiť so zaviazanými očami...Tá scéna je v televízii každý tretí deň. A hlásatelia nehovoria „Felliniho Sladký život s Anitou Ekbergovou“ ale „Sladký život Anity Ekbergovej a Felliniho“, alebo celkom jednoducho „Sladký život Anity Ekbergovej“.

Posledné metre pre film Sladký život boli natočené 27. augusta 1959. Konečný zostrih sa od pôvodného scenára značne líši. Ako postupovalo natáčanie, púšťal sa Fellini stále častejšie na tenký ľad improvizácie. Podľa jeho vlastných slov začal film žiť vlastným životom a vymykať sa svojim tvorcom z rúk. Toto trochu prehnané tvrdenie nemá ďaleko od pravdy – o značnej tvorivej uvoľnenosti a širokom zábere svedčí fakt, že nakoniec sa kamerou nakrútilo 92 000 metrov negatívu, pričom hoci konečná zostrihaná verzia filmu, ktorá sa dočkala premiéry v kinách má síce trvanie až 178 minút ( takmer 3 h ), no tie tri hodiny v skutočnosti predstavujú iba 4 870 metrov filmového pásu!!!

Scény ktoré sa natáčali ako prvé ( epizódy so Sylviou a Marcellovym otcom ), sa ešte scenára pridŕžajú celkom verne, ale tvorca v priebehu realizácie stále viac improvizoval ako  vo vnútri jednotlivých epizód, tak i v koncepcii celkovej stavby deja. Epizóda pikniku na jachte s Maddalenou, keď na benzínovej škvrne rozliatej na mori uhorí dievčina Sandra, vôbec nebola natočená ( mala nasledovať po stretnutí so Steinerom ). Tak isto sa neobjavila postava nymfomanskej spisovateľky Dolores ( mala ju hrať Luisa Reiner ) a celá jej epizóda bola redukovaná na krátke stretnutie s Paolou. Oproti tomu boli značne rozšírené scény falošného zázraku, flámu v šľachtickom sídle i záverečné orgie vo Fregene.


Marcello Mastroianni a Anita Ekberg vo filme Sladký život (La Dolce Vita, 1960)


Dej filmu a popis jeho postáv

Film La Dolce Vita ( Sladký život, 1960 )  svojim pojatím nakrútil Fellini ako majstrovskú meditáciu o problémoch súčasného človeka z vyššej spoločnosti. Hrdinom je novinár Marcello Rubini ( Marcello Mastroianni ) , ktorý sa pohybuje vo vysokej spoločnosti odkiaľ čerpá námety pre svoje články. Sám do nej čiastočne patrí, má v nej známych, priateľov, milenky. Život o ktorom píše ho priťahuje, trochu mu  imponuje, hoci neuspokojuje jeho túžbu po vnútornej harmónii, čistote citov a autentickej tvorbe. Film nemá ucelený príbeh, prináša mozaiku epizód a výjavov niekoľkých dní z Marcellovho života. Sleduje jeho výstredný život, senzačné udalosti, diskusie v literárnych salónoch... Scenár filmu s ironickým titulom vytvoril veľkolepú kompozíciu odhaľujúcu neschopnosť medziľudskej komunikácie. Dej filmu prináša vnútornú logiku, vyjadrenú v sérii atraktívnych i škandalizujúcich výjavov.

Za zaujímavosť stojí, že v tomto filme prvýkrát zaznelo pomenovanie „paparazzo“- podľa talianskeho priezviska Paparazzo – takto sa vo filme menoval najhorlivejší zo skupiny fotografov ( Walter Santesso ).

Film je zložený z epizód, ktoré spája Marcello ako bulvárny novinár, ktorý je ich hrdinom. Preto napr. Anita Ekbergová, známa hviezda tohto filmu, je na plátne len asi trištvrte hodiny. Marcello s ňou prežije jednu noc na začiatku filmu. Vtedy je ešte mladý, vášnivý, zvedavý a ambiciózny. Potom jeho kariéra postupuje, a on ide z postele do postele, stýka sa s rímskou aristokraciou, intelektuálnymi a pseudointelektuálnymi kruhmi, vysedáva v kaviarňach a kabaretoch, pozná sa s prostitútkami a píše o škandáloch slávnych. A pri tom všetkom sa hrozne nudí. Ako stúpa po spoločenskom rebríčku, zabúda na svoje ideály i na to, že sa chcel stať spisovateľom. Nakoniec mu zostáva len žiarlivá manželka a pochybná kariéra reklamného agenta. A nuda.

Pokúsime sa stručne popísať hlavné filmové postavy:

MARCELLO RUBINI ( Marcello Mastroianni ) – ako cynický bulvárny novinár
Pociťuje citovú prázdnotu a hľadá trvalý vzťah k nejakému človeku. Uvedomuje si, že opúšťa svoje literárne ambície a plytvá svojim nadaním a talentom v banalite života bulvárneho novinára. Chce zmeniť svoj život. Jeho vnútorný konflikt nie je ním samým síce popretý, ale nasilu odsunutý stranou ako nepodstatný. Marcellov konflikt nevzniká na základe nedostatkov, ale na základe pochybností. Je to živá postava, ktorá hľadá pozitívne hodnoty, ale nenachádza ich a začína pomaly svoj život premárňovať. Od scény, keď sa Marcello poháda v aute s Emmou sa začína pomaly dostávať až na dno svojej ponižujúcej existencie: „Neverím na tvoju agresívne lepkavú materskú lásku. Nechcem ju, je mi nanič! To nie je láska, to je zotročenie! Ako ti mám vyložiť, že tak nemôžem žiť? Že už s tebou nechcem byť. Chcem žiť sám.“

MADDALENA ( Anouk Aimée ) – ako rozmaznaná milionárova dcéra
Je ženským Marcellovym protikladom. Je bohatá, ale nespokojná. Vybíja sa v milostných dobrodružstvách. Prvé stretnutie s Marcellom končí symbolicky v posteli prostitútky.

EMMA ( Yvonne Forneaux ) – ako Marcellova manželka
Symbolizuje manželku. Je žiarlivá a hysterická. Oproti Maddalene spája erotiku s materskou starostlivosťou. Je veriaca a v scéne zázraku sa modlí „...daj aby  si ma vzal.. Ale toľko ani nechcem. Chcela by som len, aby ma mal zas rád.“ Reprezentuje typickú priemernú taliansku meštiačku, ktorá ma hodnoty raz prevždy definované a ktorá vidí zmysel svojho bytia v láske – a pritom ju nie je sama schopná dávať. Sama seba o tom musí dookola uisťovať vo svojich hádkach s Marcellom: „Kto s tebou ostane, keď ťa nechám? Ako naložíš so svojim životom, kto ťa bude mať tak rád ako ja?... Čože nechápeš, že to najdôležitejšie už máš? Že si našiel niekoho, kto ťa má naozaj rád... Ostatné nie je podstatné.“

SYLVIA ( Anita Ekberg ) – ako slávna americká filmová hviezda
Predstavuje nedosiahnuteľný ideál ženstva. Marcello sa jej vyznáva: „Vieš to, že si všetko? Si prvá žena prvého dňa na zemi. Si matka, sestra, milenka, priateľka, si anjel, diabol, zem, domov. Áno, to je ono, si domov...“ Zosobňuje ženu zo snového sveta filmových mýtov, v ktorej je erotika prítomná v prvotnom stave a ktorá o sebe vyhlasuje: „Spím len v dvoch kvapkách francúzskeho parfému“ ( narážka na povestnú odpoveď Marylin Monroe ), či: „najradšej mám tri veci: lásku, lásku, lásku“, pritom je však rovnako opustená. Musí ostať nedosiahnuteľnou. Preto pri úteku vo dvojici je snaha o zblíženie prerušená celkom trikrát: poprve začne vyť pes, podruhe mačiatko potrebuje mlieko a potretie vo fontáne prestane tiecť voda.

PAOLA ( Valéria Ciangottini ) – ako mladá servírka
Ako symbol čistoty a nevinnosti pochádza z okruhu náboženských predstáv. Pre Marcella vyzerá presne „ako anjelíci v umbrijskych kostoloch“. Objavuje sa vo chvíli, keď sa Marcello pokúša v jednom zastrčenom moteli znovu seriózne pracovať ako spisovateľ, aby v závere filmu zostala pre diváka jedinou nostalgickou nádejou po „výlete do pekla.“

STEINER ( Alain Cuny ) – ako filozofujúci spisovateľ
Je kľúčovou postavou ku vysvetleniu Marcellovho vnútorného pádu. Je to on, kto ho povzbudzuje ku pokračovaniu v načatej literárnej práci, a kto ho zároveň zoznamuje s prostredím, v ktorom sa Marcello cíti spokojne. Lenže jedno zazvonenie telefónu môže oznámiť, že je všetkému koniec. Steiner svojou nepochopiteľnou samovraždou berie Marcellovi poslednú nádej, pretože z hľadiska jeho vnútorného boja je to preňho krajná situácia s ktorou sa už nedokáže vyrovnať.


Fontána na ktorej sa nakrúcala scéna z filmu Sladký život, je stále v prevádzke na námesti Piazza di Trevi v Ríme.


Reakcie a ohlasy po premiére

Celá umeniamilovná spoločnosť sa nemohla dočkať premiéry. V onom slávnostnom okamihu na filmovej premiére 5. februára 1960 v milánskom Capitole k prekvapeniu Felliniho vypukol škandál. Sladký život zapôsobil vo svojej dobe ako rana päsťou medzi oči. Vznešené premiérové obecenstvo pískalo už v priebehu prvého predstavenia. Aristokrati, ktorí v spiritualistickej seanse hrali sami seba, sa cítili podvedení a zosmiešnení. ( treba totiž povedať, že v tomto filme sa objavilo v epizódnej role množstvo vtedajších celebrít, ktoré hrali sami seba – objavil sa tam napr. aj vtedy ešte neznámy spevák a herec Adriano Celentano ). Fellini s Mastroiannim len o vlas unikli lynčovaniu. Istá dáma pri premiére filmu dokonca vstala, aby napľula na režiséra a hlavného predstaviteľa, ktorí ukázali jej svet v jeho necudnej nahote. Cenzúra chcela film okamžite zakázať. Cirkevné kruhy protestovali proti jeho premietaniu. Niektorí poslanci dokonca kvôli filmu interpelovali v parlamente...

Najzúrivejšie proti filmu vystupoval  Vatikánsky list L´Osservatore Romano, ktorý film prekrstil na „Odporný život“. Celkovo publikoval postupne 7 článkov – jeden zúrivejší ako druhý.( jeden z nich údajne napísal neskorší taliansky prezident Oscar Luigi Scalfaro ). Došlo dokonca až na požiadavky, aby film bol spálený a Fellinimu bol zabavený cestovný pas.

Felliniho obvinili, že sa Rím – symbol katolíckej viery pokúša premeniť na symbol pôžitkárstva. Sladký život sa tak ocitol na zozname filmov, ktoré sa katolíkom zakazujú – u tohto filmu to dokonca bolo pod hrozbou exkomunikácie z cirkvi pre tých katolíkov, ktorí by sa na film išli podívať.

Časť cirkevných kruhov film bránila, hlavne Jezuiti a niektorí vplyvní predstavitelia, ktorí vo filme videli potenciál vo forme mravného poučenia, ktoré ľudí donúti premýšľať.

Prečo tento film vyvolal také pobúrenie? Z pohľadu dnešného diváka na tomto filme nie je nič šokujúce. A pokiaľ ide o erotické scény, tak v celom filme v skutočnosti nenájdeme ani jednu obnaženú scénu. Tie povestné „orgie“ sú skôr len dosť uvoľnený mejdan. Skutočnosť je skôr tá, že režisér svojim filmom otvorene kritizuje cirkevné kruhy. Sladký život vyvolal škandál, pretože okrem iného odhalil skutočný život bohatých vrstiev v kresťansko-demokratickom Ríme, verejne blamoval „horných desaťtisíc“, spojených s cirkvou i vládou neviditeľnými nitkami.

Široká verejná mienka sa nakoniec postavila za režiséra. Po vystrihnutí niekoľkých obzvlášť polemických scén ( okrem iného údajne aj jeden so záberov v scéne záverečných orgií vo vile, keď muž nechtiac udusí svoju partnerku vankúšom ) sa film dostal na plátna kín. Avšak okamžitého uznania sa filmu dostalo až v zahraničí a Zlatá palma na MFF v Cannes 1960 iba potvrdila jeho umelecké hodnoty. Fellini na to spomína: “Večer, keď bol film oficiálne premietaný na festivale v Cannes, bol naozaj pamätihodný. Anita, Marcello, ostatní herci a ja sme sa vracali do hotela peši uličkou šalejúceho davu.“ Sladký život sa nakoniec stal filmovou udalosťou roku.

O zmysle a posolstve filmu Sladký život sa už napísalo množstvo filozofických úvah. Stačí keď sa len stručne zmienime, že Fellini v Sladkom živote vyslovuje svoje hlboké znepokojenie nad spoločnosťou, ktorá sa ukája masovou komunikáciou, zabúda na individuálnu morálku a dovádza ľudské bytosti k takému spôsobu života, aký je vo filme opisovaný. Obáva sa budúcnosti. Fellini o tom hovorí: „Bol jeden kňaz, ktorý našiel dosť presnú definíciu Sladkého života. Povedal: „Keď božie mlčanie padne na ľudí“. Nehľadiac čo je na tejto definícii slávnostne a biblické, mohol by Sladký život byť naozaj videný v tomto svetle. Skutočne je tu mlčanie Boha: chýba láska. Človek nerobí nič iného, než hovorí o láske, Marcello nerobí nič iného, než behá za ženami a hľadá lásku, ale je to neplodné, pretože nie je schopný milovať.“

Sladký život dosiahol v Taliansku úplnú  rehabilitáciu až v roku 1994, po Felliniho smrti. Návštevník ešte aj dnes ľahko nájde v Ríme slávny bulvár Via Veneto, len rímska smotánka sa už dávno odsťahovala do iných štvrtí mesta. Slávna Fontána di Trevi nachádzajúca sa na  rímskom námestí Piazza di Trevi je dodnes obľúbenou turistickou atrakciou a inšpirovala mnoho ďalších umelcov. Tak napríklad v r. 1995 sa znovu natáčala známa scéna vo fontáne s topmodelkou Claudiou Schifferovou, ktorú si objednal módny návrhár Valentino pre reklamný klip svojej kolekcie šiat s názvom jar- leto Dolce Vita ´95.


La Dolce Vita ( Sladký život )
Dráma
Taliansko / Francúzsko ( 1960 ), 178 min.
Scenár:
Federico Fellini, Tullio Pinelli, Ennio Flaiano, Brunello Rondi
Réžia
: Federico Fellini
Kamera:
Otello Martelli
Hudba:
Nino Rota
Hrajú:
Marcello Mastroianni (Marcello Rubini), Anita Ekberg (Sylvia), Yvonne Forneaux (Emma), Anouk Aimée (Maddalena), Alain Cuny (Steiner), Magali Noel (Fanny), Nadia Gray (Nadia), Lex Barker (Robert), Valéria Ciangottini (Paola), Annibale Ninchi (Marcellov otec), Walter Santesso (Paparazzo)..a ďalší.

Zdroj:  MovieMania.sk

Súvisiace články

Trailer k filmu Panstvo Downton

Trailer k filmu Panstvo Downton

Jeden z najúspešnejších televíznych seriálov Panstvo Downton mieri v rovnomennom filme na strieborné plátna. Seriál, ktorý má na...