Happy Happy (Sykt lykkelig)
Je všeobecne známe, že škandinávske filmy disponujú dávkou trpkého humoru v kombinácii s naturalistickým výrazom. Okrem toho je v určitom zmysle citeľná aj prítomnosť prírody, ktorá nevytvára iba akúsi kulisu, ale je odrazom samotného ovzdušia príbehu. Živnou pôdou je v najväčšej miere jej drsnosť a nevyspytateľnosť. Tieto charakteristické črty možno nájsť aj v nórskej komédii Happy happy /Sykt lykkelig/. I keď komédiou by to pravdepodobne mnohí nenazvali. Vzhľadom na humor severských krajín je však takáto kategorizácia vcelku opodstatnená.
V odľahlom nórskom mestečku žije Kaja /Agnes Kittelsen/ s manželom Eirikom /Joachim Rafaelsen/ a synom Theodorom. Miluje svoju rodinu, odpoveďou na jej lásku je však ľahostajnosť a pohŕdavosť. Napriek tomu sa tvári tak, ako by sa chcela v skutočnosti cítiť – šťastne. So širokým úsmevom na tvári víta aj nových podnájomníkov susedného domu. Naoko dokonalý manželský pár s adoptovaným synom. Kaja je šarmantným párom očarená a rada by sa im vyrovnala. Prostredníctvom nového priateľstva si podvedome chce dopriať aspoň kúsok “idylky“. Ale Elisabeth /Majbritt Saerens/ a Sigve /Henrik Rafaelsen/ v skutočnosti prišli v nádeji uzdraviť svoj vzťah z Elisabetinej nevery. Tá sa pravdepodobne v harmonickom manželstve nudila. Sigve a Kaja ľahostajnosť zo strany svojich partnerov začnú riešiť svojsky. Kaja konečne zažije vzrušenie a vzbudzuje u niekoho žiadostivosť. Sigve dokazuje Elisabeth, že aj on je schopný mať románik a prinúti ju tak uvedomiť si, aké šťastie môže stratiť. Postupne sa jednotlivé miesta v oboch manželských pároch nečakane popreplietajú. Nastal čas, kedy všetci spoločne, zároveň každý za seba prejaví svoje potreby a kruté pravdy. Popritom sa malí Theodor a Noa hrajú obzvlášť podivuhodným spôsobom na pána a otroka.
Filmová reč sa prihovára jednoduchým, ľahko stráviteľným spôsobom; zápletka na prvý pohľad nepôsobí zvlášť originálne... ale aj tak si nedovolím tvrdiť, že by tento film nemal čo povedať. Už len preto, že je o nás – všetkých ľuďoch. Musíme veci najprv rozbiť, aby sme ich vedeli znova poskladať. Hrdinovia sa musia zísť, podviesť, zamilovať a odhaliť, aby našli cestu k sebe či cestu od seba. Prirodzene, surovo, s jemnou úsmevnosťou. To, čo v podstate zažíva každý, ale pripisujeme to najmä severským filmom.
Ticho a odľahlosť sídla postáv je kompenzovaná viacerými neočakávanými zápletkami. Na druhej strane ticho a odľahlosť korešpondujú so zvláštnym “kľudom“, ktorý sprevádza celý film. Nato, že je príbeh vcelku bohatý na udalosti, mal na mňa skôr letargický účinok. Čo ale v tomto prípade nemusí byť nedostatkom. Predpokladám, že je to práve žiadaný výraz. Prekvapili ma stále nekončiace kombinácie partnerov. Už som s obavami čakala, kedy sa dá dokopy malý Theodor s Noahom.
Vo filme od začiatku púta pozornosť kŕčovitý úsmev neurotickej Kaji. Prvotnú iritáciu z herečkinho výrazu u mňa vystriedalo pochopenie smutnej naivity postavy. Chvíľami pôsobí až roztomilo. Výber hercov veľmi oceňujem, nakoľko chladný, otupený výraz Joachima Rafaelsena dokonale dopĺňa postavu Eirika; zatiaľ čo Henrik Rafaelsen nosí výraz ukrivdeného sympaťáka, ktorým si Elisabeth v tele jej predstaviteľky môže byť naozaj až príliš istá.
Happy Happy počas samotného sledovania bez pochýb zaujme, no nemá silu doznievať v človeku dlhšie ako po koniec záverečných titulkov. VERDIKT MOVIE MANIA: 
Zdroj: MovieMania.sk Foto © ASFK
