Šansonier Yves Montand

13.6.2006|Stano Hudák|
Šansonier Yves Montand

13.10. 1921,  Monsummano Alto (Taliansko )  –  9.11. 1991, Paríž ( Francúzsko )

Šarmantný populárny francúzsky herec a spevák Yves Montand bol talianskeho pôvodu. Narodil sa vlastným menom ako Ivo Livi 13. októbra 1921 v Taliansku – v toskánskej dedinke Monsummano Alto ako najmladší z troch detí chudobného roľníka a drobného výrobcu metiel, ktorý opustil pred hrozbou talianskeho fašizmu rodnú dedinu a emigroval do Marseille, kam sa za ním rodina v r. 1923 prisťahovala.

Je preto jasné, že mladý Yves Montand to ako dieťa prisťahovalcov nemal ľahké a vyrastal v ťažkých sociálnych podmienkach. Už ako 11-ročný musel opustiť školu, aby pracoval v továrni na cestoviny. Neskôr ešte ako chlapec vystriedal rôzne zamestnania ako poslíček, pomocník v obchode, čašník a navigátor kamiónov na parkovisku v oceliarni. Po večeroch vypomáhal svojej staršej sestre v kaderníctve na nakoniec sa sám tomuto remeslu aj vyučil. V roku 1937 dokonca Yves Montand vyhral miestnu súťaž kaderníkov v Marseille o najkrajší dámsky účes. Stále viac ho však priťahovali filmy s Fredom Astairom a inými hollywoodskymi hviezdami, zapáčilo sa mu imitovať populárneho francúzskeho komika Fernandela a skúšal spievať dobové šlágre Maurica Chevaliera a Charlesa Treneta. Poprve s týmto programom vystupoval tesne pred vojnou v marseillskom kabarete Alcazar, kde sa obecenstvu prezentoval v r. 1938 pod umeleckým menom Yves Montand - pseudonym si vytvoril z matkinho volania v skomolenej francúzštine, keď bol čas ísť domov: „Ivo! Monta!“ – čiže: „Ivo! Poď hore!“. V tom istom roku debutoval ako 17-ročný amatérsky herec v miestnom divadle. Ďalší rok sa ale musel z finančných dôvodov dočasne svojej kariéry vzdať.

Po obsadení Francúzska  v r. 1940 fašistickou nemeckou armádou pracoval Montand ako kováč a dokár v lodeniciach Chantiers de la Mediterranee a keď sa vrátil z pracovného tábora mládeže, začal znovu verejne vystupovať. Dokonca sa stal protagonistom revue Soir de folie  ( Bláznivý večer ), s ktorým súbor obchádzal južné Francúzsko a najmä Lyon a Bordeaux. Vo februári 1944 zakotvil Montand v Paríži ako spievajúci kovboj v kabarete ABC, kde si ho o pol roka neskôr povšimla slávna šansoniérka Edith Piaf, ktorá si z Montanda urobila svojho chránenca, miláčika a milenca . Edith Piaf ho najprv vzala ako „predskokana“ do svojho programu v Moulin Rouge, pomohla mu vytvoriť jeho neskoršie image a kariéru a navyše mu umožnila v jeseni 1945 jeho prvý celovečerný recitál na javisku Théatre de l´Étoile, kde už potom Yves Montand pôsobil nasledujúcich 10 rokov.


Šansonier Yves Montand

Od polovice 40. rokov začal zbierať Montand prvé herecké skúsenosti tiež pred filmovou kamerou. Vo svete filmu debutoval v r. 1946 nenáročnou úlohou po boku Edith Piaf vo filme Étoile sans lumiere  ( Hviezda bez svetla, 1946 ) ako priateľ speváckej hviezdy ( Edith Piaf ), ktorá na neho zabudne potom čo sa stane slávnou. Výraznejšie na seba Montand upozornil hneď v ďalšom filme, kde si zahral jednu z hlavných úloh v romantickej dráme režiséra Marcela Carného Les Portes de la nuit ( Brány noci, 1946 ) odohrávajúcej sa koncom vojny. Jednej studenej januárovej noci 1945 sa ulicami Paríža túla robotník Jean ( Yves Montand ). Stretne tuláka ( Pierre Brasseur ) a spoločne odchádzajú do hostinca, kde sa Jean dostane do ostrého sporu o ženu, ktorá sa mu páči ( Nathalie Nattier ). Na konci filmu je táto žena jedným z účastníkov hádky napadnutá a smrteľne zranená.

Prvú polovicu svojej filmovej kariéry hrával Yves Montand predovšetkým postavy poctivých chudobných mladíkov, robotníkov, nezamestnaných. Neskôr k tomu pribudli postavy dobrodruhov, povaľačov a gangstrov. Za všetky spomeňme filmy Souvenirs perdus ( Stratené spomienky, 1950 ) – poviedkový film v ktorom sa objavili aj Gérard Philipe, Bernard Blier, Pierre Brasseur, Pierre Mondy, François Périer. Alebo satira L´Auberge rouge ( Červená krčma, 1951 ), kde si Montand zahral po boku svojho idolu z detstva Fernandela, ktorý sa tu objavil v hlavnej úlohe mnícha prichádzajúceho so skupinou cestujúcich do zapadnutej horskej krčmy, v ktorej hostinský svojich hostí pravidelne olúpi a zavraždí. Mnich ( Fernandel ) sa o tom dozvedá len náhodou, keď sa mu vyspovedá hostinská, a snaží sa cestujúcich varovať. Alebo dráma La Legge ( Zákon, 1959 ) v hlavnej úlohe s Ginou Lollobrigidou a Marcellom Mastroiannim, kde sa Montand objavil úlohe gangstra.

Ako charakterový herec sa však Yves Montand presadil až úlohou dobrodruha a vydedenca Maria, ktorý ako jediný zo štyroch vodičov dovezie na vzdialenosť 500 km nebezpečný náklad nitroglycerínu, v dráme podľa románu Georgesa Arnauda Le Salaire de la peur ( Mzda strachu, 1953 ) – réžia Henri - Georges Clouzot. Táto dráma získala Zlatú palmu na MFF v Cannes 1953 a Zlatého medveďa na MFF v Berlíne 1953 a Yves Montand sa vďaka tomuto filmu stal hviezdou doslova cez noc. Viac informácii o filme Mzda strachu nájdete tu.

V roku 1949  došlo v živote Yvesa Montanda k významnej udalosti: zoznámil sa s herečkou Simone Signoret, ktorá bola vtedy krátko vydatá za režiséra Yvesa Allegréta a ich vzťah neskôr vyústil v manželstvo, ktoré trvalo od r. 1951 až do herečkinej smrti v r. 1985. Montand a Signoretová zdieľali spolu nielen súkromie, ale niekoľkokrát boli partnermi i na filmovom plátne napr. vo filmoch Čarodejnice zo Salemu (1957), Zločin v exprese (1965), Priznanie (1970), Policajný kolt vzor 357 (1976). V r. 1954 Yves Montand poprve účinkoval po boku svojej manželky Simone Signoret aj v divadle v dráme Arthura Millera Skúška ohňom o krutých procesoch s údajnými čarodejnicami koncom 17. storočia. Hra bola na javisku uvádzaná celý rok a jej úspech viedol o tri roky neskôr k jej sfilmovaniu kde sa opäť predstavili Montand a Signoretová. Vo filmovej verzii tej istej drámy s názvom Les Sorcieres de Salem ( Čarodejnice zo Salemu, 1957 ) si teda Montand zopakoval tú istú úlohu cudzoložského manžela Johna Proctora, za ktorého stvárnenie bol ocenený na MFF v Karlových Varoch 1957.

Veľmi úspešne pokračovala i jeho spevácka kariéra, ktorá koncom 50. rokov presiahla dokonca za oceán, kde sa v r. 1959 predstavil sólovým speváckym a tanečným číslom na newyorskom Broadway i v ďalších mestách USA. Záujem o neho prejavili už i hollywoodski producenti,  a Montand podpísal v r. 1959 zmluvu na dva filmy so spoločnosťou 20th Century Fox ale nakoniec po komerčnej ani umeleckej stránke tieto filmy nesplnili očakávania. V hudobnej komédii Let's Make Love ( Milujme sa, 1960 ) režiséra George Cukora, nahradil Montand  pôvodne zamýšľaných hercov ( Cary Grant, Rock Hudson, Gregory Peck ). Ide o komediálny muzikál o chudobnej a poctivej tanečnici Amande ( Marilyn Monroe ), ktorá sa zamiluje do tanečníka ( Yves Montand ) ktorý vystupuje v tom istom programe, no pritom netuší že tento francúzsky tanečník Jean Marc Clement je v skutočnosti multimilionár. Film ale prepadol u divákov i kritiky. Neplatenú reklamu tomuto snímku poskytla bulvárna tlač ktorá sa snažila odhaliť Montandov milostný pomer s Marylin Monroe.


Yves Montand s manželkou Simone Signoret z roku 1950 (Foto: MPTV.net)

Vedľa umeleckej činnosti sa Yves Montand celý život najmä so svojou manželkou Simone Signoret verejne politicky angažoval v boji za slobodu a ľudské práva. Obaja boli spočiatku dlhoročnými stúpencami a členmi francúzskej komunistickej strany a nadšenými obdivovateľmi socializmu a myšlienky sociálnej rovnosti a spravodlivosti. Táto lojalita sa u Montanda, ktorý vyrastal v ťažkom detstve a veľkej chudobe dá dobre pochopiť. Jeho otec Giovanni Livi patril medzi dôležitých komunistických predákov v Marseille. Montandova spevácka aj filmová kariéra sa obdivuhodne akoby prelínala s jeho politickým zmýšľaním. V r. 1956 západná tlač vyvolala rozruch, keď Montand ako jeden z mála umelcov dostal povolenie na koncertne turné v krajinách východného socialistického bloku. Vo februári 1957 vystúpil v pražskej Lucerne a turné ukončil r. 1960 koncertom v Moskve. Z naivných idealistických predstáv o komunizme už behom 50. rokov ale vytriezvel a nakoniec v roku 1968 Montand so Signoretovou z komunistickej strany vystúpili ako odpoveď na inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Svoju pôvodnú vieru dokázal premeniť na hlboké poznanie o nutnosti dôrazu na rozum a toleranciu. Pre svoje antisocialistické názory a podporu nezávislých iniciatív v komunistických krajinách bol Montand zrazu po niekoľko desaťročí tunajšou mocenskou garnitúrou považovaný za ideologického nepriateľa. Dokonca v r. 1979 sovietsky denník Izvestija proti nemu uverejnil rozsiahly kritický článok. V roku 1988 sa objavili vo francúzskej tlači úvahy, že Montand bude patriť medzi kandidátov v blížiacich sa prezidentských voľbách, nakoniec k tomu ale nedošlo.

Tieto politické aktivity mali vplyv aj na jeho filmovú kariéru. Montand sa stal hrdinom mimoriadne kvalitných politických thrillerov. Zásadný obrat v jeho hereckej dráhe učinila v polovici 60. rokov jeho spolupráca so španielskym scenáristom a spisovateľom Jorge Semprunom a režisérmi Grékom George Costa-Gavrasom a Francúzom Alainom Resnaisom, v ktorých politických drámach stelesnil plejádu neohrozených politických aktivistov. Za spomenutie stoja hlavne Montandove štyri filmové úlohy: španielsky revolucionár Diego Mora, bojujúci vo francúzskom exile proti Francovej fašistickej diktatúre, vo filme Alaina Resnaisa La Guerre est finie ( Vojna sa skončila, 1966 ), grécky univerzitný profesor a ľavicový kandidát na poslanecké kreslo, na ktorého je spáchaný pri jednej demonštrácii atentát, v politickom thrilleri Z ( 1969 )- réžia Costa-Gavras, presvedčený komunista, interbrigadista, účastník francúzskeho Hnutia odporu a neskôr námestník československého ministra zahraničných vecí Artur London ( Yves Montand ), jedna  z obetí komunistického monštruózneho procesu československej ŠtB s takzvaným sprisahaneckým centrom Rudolfa Slánskeho začiatkom 50. rokov, v rovnomennej filmovej adaptácii Londonovej autobiografickej knihy L´Aveu ( Priznanie, 1970 ).

Film Priznanie ( 1970 ) bol nakrútený podľa skutočných udalostí a na scenári spolupracoval aj Artur London. Nakrúcanie sa malo pôvodne konať v Prahe v r. 1968 so súhlasom Dubčekovej vlády, iróniou bolo, že London doviezol svoje rukopisy do Prahy v deň keď do nej vtrhli sovietske tanky. Nakrúcanie nakoniec bolo dokončené v Paríži o dva roky neskôr a tieto skutočnosti sa spomínajú aj vo filme. Zahrala si v ňom aj Simone Signoret v úlohe manželky Lisy Londonovej. U nás mal tento film premiéru až v januári 1990, keď prišiel do Prahy Montand so španielskym scenáristom a spisovateľom Jorge Semprunom a režisérom Costa- Gavrasom a za prítomnosti vtedajšieho prezidenta Václava Havla udelil osobne československým študentom Cenu Jana Palacha.

Ďalšou nezabudnuteľnou filmovou úlohou je člen americkej humanitárnej organizácie Philip Michael Santore ( Yves Montand ), ktorého unesú uruguajskí ľavicoví partizáni s veľkou sumou peňazí, v dnes už kultovom snímku État de siége ( Stav obliehania, 1972 )- réžia Costa-Gavras. Opäť ide o námet podľa skutočnej udalosti, aj keď je dej filmu a hlavne mená postáv zmenené. Neškodný unesený civilista sa ukáže byť vplyvným americkým agentom cvičiacim represívne zložky uruguajského polofašistického zriadenia v 70. rokoch podporovaného Američanmi.

Od 70. rokov Montand poľavil z umeleckej náročnosti a nakrúcal komerčne zamerané snímky, väčšinou kriminálne filmy a drámy. Môžeme tu však nájsť aj dve vydarené komédie, ktoré Montand ostatne nakrúcal len málokedy: La Folie des grandeurs ( Pochabosť mocných, 1971 ) – historická komédia inšpirovaná Moliéreho hrou Lakomec, kde sa Montand objavil v úlohe sluhu Blaza po boku Louisa de Funésa. Ďalšou komédiou je Le Sauvage ( Divoch, 1975 ) kde si zahral bývalého chemika a eso kozmetickej firmy, ktorý sa skrýva pred hordou veriteľov, exmanželiek a konkurentov na zastrčenom ostrove Francúzskej Polynézie, kde žije ako Robinson a pritom tajne pracuje na projekte svojho nového parfumu. Z kľudu ho vytrhne krásna Francúzka ( Catherine Deneuve ), ktorá na ostrove nedobrovoľne stroskotá. Dievčina sa ho pokúša zviesť aby mohla jeho vynález ukradnúť a predať konkurencii. Iný typ hrdinu, ktorému sa pod rukami rozpadá životný sen, rúcajú milostné vzťahy a ktorý na prahu staroby začína bilancovať, si vyskúšal Montand v úlohe skrachovaného, nie však rezignovaného podnikateľa Vincenta, ktorý nachádza útočisko medzi priateľmi ( Michel Piccoli, Gérard Depardieu, Serge Reggiani ) s ktorými sa pravidelne schádza o víkendoch na vidieckom sídle, v komornej psychologickej dráme o priateľstve niekoľkých rodín  Vincent, Francois, Paul...et les autres ( Vincent, Francois, Paul a tí ostatní, 1974 )- réžia Claude Sautet.

Mimoriadne úspešná spevácka kariéra Yvesa Montanda pokračovala až do r. 1967, keď sa  ju rozhodol ukončiť, aby sa mohol venovať filmu. Po viac než desaťročnej prestávke sa rozhodol v r. 1980 k spievaniu opäť vrátiť. Jeho speváckej kariére v rôznych obdobiach sa okrem iných venujú aj tieto celovečerné dokumenty Pojot Ivo Monta ( Spieva Yves Montand, 1957 ) významného ruského režiséra Sergeja Jutkeviča a La Solitude du chanteur de fond ( Samota speváka za javiskom, 1974 ) ktorý nakrútil Francúz Chris Marker.


Yves Montand s Isabelle Adjani vo filme Samý oheň, samý žiar (Tout feu, tout flamme, 1981)

Behom 80. rokov Montand značne obmedzil koncerty a filmovanie, zato filmové postavy ktoré vytvoril patria k jeho najlepším, najmä však chamtivý provensálsky sedliak Papet vo filmových prepisoch dvoch románov Marcela Pagnola : Jean de Florette ( 1985 ) a Manon des soorces ( Manon od prameňa, 1986 ) – obe režíroval Claude Berri. Pripomeňme si že prvý diel Jean de Florette ( 1985 ) nakrútený podľa Pagnolovho románu Voda z pahorkov je trochu staromódnym príbehom o hrbáčovi s poetickou dušou ( Gérard Depardieu ), ktorý zdedí po matke farmu v provensálskom pohorí, a jeho jediným bohatstvom a majetkom je prameň, ktorý mu však tajne zasype darebácky bohatý sused Papet ( Yves Montand ) usilujúci o jeho pozemok. Odsúdi tak Jeana a jeho rodinu ku každodenným úmorným pochodom po vzdialenú vodu a stane sa tak nepriamou príčinou jeho smrti. V druhom dieli Manon od prameňa ( 1986 ) jeho už dospelá dcéra Manon ( Emmanuelle Béart ) po desiatich rokoch pomstí smrť svojho otca  tím, že odvedie vodu z horských prameňov. V prvom dieli sa Emmanuelle Béart neobjavila pretože vtedy v príbehu išlo o detskú postavu, ktorú hrala detská herečka. Béartová si zahrala až v druhom dieli úlohu dospelej ženy.

Po smrti Simone Signoret v r. 1985 sa Montand v roku 1987 oženil so svojou podstatne mladšou sekretárkou Carole Amielovou, od ktorej sa ako 67-ročný dočkal svojho prvého dieťaťa, syna Valentina ( nar. 1988 ). Za svoju prijal aj nevlastnú dcéru Catherine Allegrét, ktorá pochádza z prvého manželstva Simone Signoret s režisérom Yvesom Allegrétom.

Posledným filmom Yvesa Montanda, ktorý zomrel  9. novembra 1991 ako 70- ročný na srdcový infarkt je dráma IP5 (1991). Yves Montand je pochovaný na známom parížskom cintoríne Pere Lachaise a zdá sa že ani po svojej smrti nemá pokoj. V r. 1990 ho zažalovala istá Anne Florange Drossart, tvrdiac že je otcom jej dcéry ( nar. 1975 ). Po Montandovej smrti musel dokonca súd nariadiť v r. 1998 exhumáciu jeho tela pre účely otcovských testov. Jeho nevlastná dcéra Catherine Allegrét vo svojej autobiografii vydanej v r. 2004 zasa tvrdí, že ju Montand pohlavne zneužíval. Toto tvrdenie je neférové pretože prišlo v čase keď sú mnohí svedkovia vrátane Montanda už dávno po smrti, tak môžeme predpokladať že za tým stojí snaha vysúdiť vysoké odškodné.

Zdroj:  MovieMania.sk

Súvisiace články

Venom

Venom

Sony malo pred pár rokmi naštartované menšie univerzum okolo Spider-Mana, avšak The Amazing Spider-Man 2 nenaplnil finančné očakávania, a...