Ad Astra

2.10.2019|Robert Herda|

Vesmírna tematika láka obecenstvo už celé desaťročia. Vesmírna odysea Stanleyho Kubricka fascinuje divákov už dlhé roky a nie až tak dávno sme tu mali i famózne Interstellar od Christophera Nolana, pričom mnohých svojím spracovaním uchvátila i takmer bez dialógová Gravitácia. Podobne orientované projekty nezriedka filozofujú nad ľudským bytím, existenciou iných druhov. Postavy počas nekonečného cestovania hľadajú pravdu, bojujú o život alebo zachraňujú pomaly, no isto a neodvrátiteľne umierajúcu planétu Zem. Beznádej, samota a bezútešnosť sú častokrát hlavnými témami vesmírnych balád filmového plátna. I keď to trailery príliš nenaznačovali, podobnými chodníčkami sa vydáva aj Ad Astra od režiséra Jamesa Graya. Ten prináša značne svojskú ezoterickú cestu počas ktorej vnútorne zdevastovaný Brad Bitt hľadá odpoveď na otázku svojho žitia. 

Pôvodne som Ad Astra považoval za brak, ktorý nemá šancu na úspech a čudoval som sa, že v ňom vystupuje zrovna herecké eso takéhoto kalibru. Ukážky sľubovali striktne béčkovú misiu, v ktorej syn prevezme otcovu úlohu a ide zachrániť svet. Zdalo sa, že pôjde o divokú akčnú jazdu vesmírom, ktorá sa príliš nezastavuje, nerozmýšľa a viac-menej pri nej budete iba hltať pukance a užívať si nádherné efekty. Už z úvodných minút prišla neočakávaná facka a ja som musel takmer okamžite prehodnotiť svoj postoj k tomu, čo vlastne sledujem. Scenár totiž nebol tak hlúpy ako sa pôvodne zdal. Úbohá zápletka o záchrane je totiž len klamlivý skelet, ktorý pod sebou ukrýva inteligentnú drámu o astronautovi menom Roy McBride. Je to hrdina, ktorý prežil obrovský pád z vesmírnej stanice, opustila ho žena a pred ním stojí neľahká úloha. Nájsť v ďalekých kútoch, za známymi i neznámymi planétami, svojho strateného otca, ktorý môže držať kľúč k nájdeniu nových rás i spaseniu našej domovskej planéty. 

Fotogaléria Ad Astra (2019)Zobraziť fotogalériu »

Väčšina scenárov obsahuje buď dobré nápady, prípadne práve naopak, teda tie zlé. V tomto prípade je však kreatívne pero režiséra a Ethana Grossa najväčšou devízou a súčasne neduhom snímky. Na jednej strane barikády stojí výborne napísaná, podmanivo rozprávaná a postupne rozvíjajúca sa psychologická cesta Brada Pitta, ktorý je jasným hereckým stredobodom filmu. Ak by som si mal vybrať akýkoľvek filmový charakter, ktorý by predstavoval synonymum slovného spojenia „hlavná postava“, bol by to práve vesmírny pilot Roy McBride. Okolo neho je situované celé dianie, i keď je pravdou, že sa stretáva s ďalšími charaktermi, avšak vďaka svojmu síce minimalistickému, avšak plne dostačujúcemu výkonu strháva všetku pozornosť na seba. Chcete ho neustále spoznávať, analyzujete jeho myšlienky, v určitých situáciách trpíte s ním a jeho spirituálna cesta za poznaním samého seba a nájdením otca je i vašou vlastnou cestou. 

Keďže rolu otca stvárnil Tommy Lee Jones, pravdepodobne tušíte, že dôjde k ich vzájomnému stretnutiu. Pri ňom som len so zatajením dychom sledoval ako sa situácia nakoniec vyvinie. James Gray vie prekvapiť a pri písaní premýšľa. Liv Tyler takmer z diania vystrihol a to len za účelom rozvinutia Roya, čo nakoniec podtrhlo hlavnú myšlienku a celý zmysel onej cesty, ktorá zohráva veľkú rolu. Platí predsa, že cesta je vlastne cieľ a záverečné rozuzlenie svojou komornosťou nemusí ulahodiť každému, no absencia pompéznosti a prehnaného fabulovania je k prospechu. V prípade, že by scenár písal niekto nešikovný, takto silné prepojenie s postavou a okolitým dianím by nikdy nebolo uskutočniteľné. 

Fotogaléria Ad Astra (2019)Zobraziť fotogalériu »

Potom však príde niekoľko scenáristických situácií, ktoré pôsobia ako silná päsť na oko. Sú to jednoduché a zjavné scenáristické kľučky, ktoré degradujú prítomnosť niektorých postáv na zbytočnú bábku s potrebnou informáciou, ktorá keď je prezradená, daná osoba prestáva mať svoje opodstatnenie v deji a veľmi rýchlo tým pádom odchádza. Následne tu máme i niekoľko akčných, či jednu vyložene hororovú scénu, ktoré sú brilantne nakrútené, strhujúco ozvučené a atmosféricky unikátne, avšak netušíte z akého dôvodu sa vo filme nachádzajú. Osobne proti nim nemám nič, ale prišlo mi, že sa v snímke vyskytujú výhradne kvôli umelému vytvoreniu dynamiky a to zrovna Ad Astra nepotrebovalo. Kľudne by som totiž obe pasáže vyškrtol a bezproblémovo ich nahradil ešte hlbším ponorom do Royovej mysle. Minimálne by celý príbeh pôsobil celistvejšie a nie tak roztrhane. Stal by sa primárne náročnou, až deprimujúcou záležitosťou, ktorá by si síce divákov hľadala ťažšie, ale tí by boli následne ešte viac spokojnejší. Neviem odhadnúť, či šlo o scenáristickú nerozvážnosť, prípadne rozmar produkcie, ktorá potrebovala atraktívne scény do traileru (áno, narážam na bitku na Mesiaci). Vzhľadom na evidentné príbehové kvality zvyšku, sa prikláňam skôr k druhej možnosti. 

Pre filmové médium sú vesmírne zábery takmer rajom, v ktorom sa kameramani spolu s expertami na vizuálne efekty môžu s obrazom poriadne vyhrať. Spokojnosť nad vizuálom Ad Astra pramení i z kina, v ktorom som snímku videl. Výnimočne som zavítal do IMAX kinosály a mal som tú možnosť celý projekt vidieť na najväčšom plátne v celej Británii a musím skonštatovať, že to bol obrovský zážitok. Len ťažko by som si mohol na niečo podobné zvoliť lepšiu snímku, pretože ako som napísal už vyššie, imerzia cesty je v tomto prípade veľmi dôležitá. Hoyte van Hoytema je talentovaným kameramanom, ktorý si aj v chaotických scénach dokáže udržať poriadok, nestráca prehľad a rád experimentuje. Využíva prostredie, prostredníctvom svojho nasnímania evokuje pocity, čím chcem povedať, že vizuálny storytelling mu rozhodne nie je cudzí, pričom treba dodať, že sa nestratí takmer v žiadnej situácií. Jeho zábery v spolupráci s režisérom fascinujúco pracujú s osvetlením, pridávajú do jednotlivých obrazov okúzľujúce doplnky a vďaka zvolenej farebnej palete vám bezproblémovo predajú unikátny a nevídaný film, ktorý najlepšie vidieť na veľkom plátne kina.   

Fotogaléria Ad Astra (2019)Zobraziť fotogalériu »

Divákov môže na Ad Astra zaraziť najviac roztrieštenosť samotnej snímky. Na jednej strane poctivé psychologické plahočenie sa prázdnym vesmírom, filozofovanie nad životom, trefné poukazovanie na niekoľko globálnejších problémov, pričom toto všetko je pevne umocnené parádnou vizualizáciou a bravúrnou prácou s kamerou Hoyte van Hoytema, ktorý sa mimochodom svojou tvorbou za poslednú dekádu môže zapísať k špičke súčasného Hollywoodu. Výsledok vie diváka poriadne dusiť, dáva mu pocítiť mocnosť a rozsiahlosť tmavej prázdnoty a v samotnom finále pôsobí tak deprimujúco, až to prestáva byť príjemné a záver sa poriadne zaryje pod kožu. Bohužiaľ, James Gray buď kvôli nátlaku producentov nemohol v podobnom duchu beznádeje viesť celý projekt, prípadne v snahe zapáčiť sa klasickému mainstreamu úmyselne do filmu zakomponoval pasáže, ktoré by ste očakávali skôr v prostoduchejšej blockbuster snímke. Áno, Ad Astra z tohto pohľadu nemá tak úplne vlastnú tvár, ale dovolím si tvrdiť, že je to skôr chyba filmovej krásy, než horibilné negatívum, ktoré by úspešne ničilo celú myšlienku omnoho ambicióznejšieho projektu, než sa spočiatku zdalo. 

VERDIKT MOVIE MANIA:
  Foto © CinemArt

Odporúčané články

Som legenda (I am Legend)

Som legenda (I am Legend)

Predstavte si, že na celom svete zúri vírus a vy ste imúnny. Beháte si po Manhattane ako na nejakej lúčke a okolo vás sa mení celá...
Highlighty z Comic-Con 2017

Highlighty z Comic-Con 2017

Jedna z najdôležitejších udalostí modernej pop kultúry, ktorá spája svet fantázie, science fiction a záhad so svetom filmu,...