Králiček Jojo

7.2.2020|Robert Herda|

Taika Waititi nepatrí k režisérom, prípadne scenáristom, ktorých by som nejak zvlášť obľuboval. Jeho bizarnosť a špecifickú svojskosť mu však odoprieť nemožno. Akonáhle totiž pracuje na snímke akéhokoľvek žánru, je to na nej jednak vidieť a i cítiť. Pre mainstreamovú skupinu divákov však ožil len pred pár rokmi, konkrétne tretím Thorom, ktorý mu bezpochyby otvoril nové dvere filmového priemyslu a umožnil, že sa jeho ďalšie snímky dostanú do popredia. A rozhodol sa začať pomerne zhurta, konkrétne ostrou satirou z prostredia Druhej svetovej vojny. Králiček Jojo (v origináli Jojo Rabbit) už stihol pozbierať niekoľko britských ocenení, pričom v noci Oscarov zabojuje o prestížnu sošku rovno šesťkrát (je dokonca nominovaný na hlavnú cenu). Preto by bolo namieste sa na jeho novinku ešte pred slávnostným udeľovaním pozrieť.

Hrdinom vojnového králička je neprekvapivo mladý Jojo, ktorého perfektne stvárnil Roman Griffin Davis ako kombináciu chlapčenského šarmu, detskej neistoty a popleteného nasledovania mylnej ideológie (stále si nie som istý, či ide o šťastie spôsobené nízkym vekom a tým pádom istou naturálnosťou, prípadne či bude mať priestor i v ďalších projektoch, kde sa ešte väčšmi prejaví a potvrdí jeho herecký talent). Niečo by ste o Jojovi mali vedieť hneď na začiatku, je to mladý nacista spadajúci pod oddiely Hitlerjugend, kde poctivo trénuje a priúča sa nemilosrdnosti. Vzhľadom na dobové zasadenie je úplne zrejmé, ktorá osobnosť dejín je jeho najväčším vzorom. Áno, veľký Führer, ktorého imaginárnu verziu si príležitostne predstavuje.

Fotogaléria Králiček Jojo (2019)Zobraziť fotogalériu »

Nešťastnou náhodou (značne komickou situáciou s odisteným granátom) je zranený a z bojového tréningu sa vracia domov, späť k svojej matke, ktorej svoj vzhľad a šarmantný prejav prepožičala pôvabná Scarlett Johansson. Aby som prešiel k hlavnej zápletke, ktorú prezrádzajú početné ukážky, Jojo nachádza vo svojom dome mladú židovku a tak trochu si s ňou nevie rady. V prípade, že by šiel za členmi nemeckej armády alebo Gestapa, pravdepodobne židovku z domu vyhodia, avšak ublížia jemu i jeho milovanej matke. Prebieha v ňom teda vnútorný boj, kedy nevie ako postupovať ďalej a navyše zistí, že židia nie sú možno takou strašnou hrozbou ako to prorokujú čierne uniformy s nechválne známym krížom nepremožiteľnosti.

Scenáristicky je Jojo Rabbit pomerne hravý a ukrýva v sebe hneď niekoľko žánrov a diferentných motívov, ktoré sa vzájomne tak trochu bijú. Je bohatý na detaily a pozorného diváka neraz odmeňuje (záverečné tancovanie). Vie byť emotívny, trpko-sladký, vážny, ležérny, strhujúci i infantilne humorný (takmer každá pasáž s imaginárnym Adolfom v prevedení Waititiho, rovnako bizarné a fungujúce kreácie Sama Rockwella), pričom všetky prvky spája do jedného celku, ktorý môže niekomu pripadať nesúdržný, pretože sa v jednu chvíľu venuje komorným rodinným problémom, pedantne rozpracovaným vzťahom a poetickým dialógom o láske a priateľstva, aby v ďalšom zábere zobrazil Hitlera skákajúceho šípku z okna.

A podobné extrémy sú prítomné takmer neustále. Asi najviac je kontrast viditeľný pri dojímavých záberoch z krutého boja, ktoré v jednu chvíľu obsahujú záber na kapitána Klenzendorfa (Sam Rockwell) v pestrofarebnom kostýme a s výrazným make-upom ako bojuje s podomácky vyrobenou zbraňou, na ktorú upozornil detskými nákresmi v skoršej časti filmu (nehovoriac o jeho evidentných homosexuálnych sklonoch). Akási rozpoltenosť sa prejavuje v samotnej humornej zložke. Waititi vie pôsobiť ako sofistikovaný komediant, ktorý rozumie tempu a načasovaniu vtipov (Heil Hitler scéna). Inokedy mu však stačí prízemná a pomerne jednoduchá komika, ktorá je preňho rovnako veľmi typická. Osobne mám pocit, že sám ako režisér si niekedy nie je istý akým smerom by sa mal vydať a preto jeho príbehy pôsobia ako sled bizarných, šialených a experimentálnych nápadov, ktoré sú zlepené do filmového celku mnohých chutí, pričom ten akýmsi zázrakom funguje (aspoň teda v mojom prípade, keďže odporov má viac než dosť).

Produkčné kvality sú i napriek z dnešného hľadiska smiešnemu rozpočtu (podľa zahraničných údajov 14 miliónov dolárov, čo je na terajší Hollywood bagateľ) vidieť. Takmer každá scéna je poctivo nakrútená, vyzerá krásne a rumunský Mihai Malaimare mladší sa ako kameraman neustále predvádza (nečudoval by som sa ak ho aktuálne začne oslovovať viacero súčasných režisérov). Snímka síce je pomerne komorná (odohráva sa len v malom počte exteriérov, pričom hlavný dej je ukotvený v interiérovom dome), avšak až do samotného záveru ma neprestávala ohurovať kostýmami, plagátmi a ďalšími viditeľnými kulisami (nakrúcalo sa i v susednej Českej republike), ktoré bravúrne navodzujú dobovú atmosféru. Tá je až na dva výrazne momenty absolútne oprostená od všetkého vtedy panujúceho zla (jedným z momentov je tvrdá scéna s obesencami).

Atmosfére nakoniec dopomáhajú kamerové filtre, vďaka ktorým teplé farby neuveriteľne vynikajú. Prítomná sýtosť je akoby v priamom kontraste s najväčšou tragédiou ľudských dejín, čím sa podporuje grotesknosť celej záležitosti. Taika Waititi každopádne nie je Wes Anderson a v prípade, že vám hravé kulisy a nekonečná farebná paleta filmov ako Psí Ostrov alebo Grandhotel Budapešť prekážajú, v králičkovi vizuálna stránka je nádherná, ale zďaleka nestrháva pozornosť tak veľmi ako fantastický štýl amerického režiséra, ktorý akoby vzišiel z mysle nevinného dieťaťa. Tým sa snažím najmä skonštatovať, že hoci niektoré zábery utkvejú v pamäti, myslím, že nikomu nebudú pripadať prehnane, možno až samoúčelne, okázalé.

Fotogaléria Králiček Jojo (2019)Zobraziť fotogalériu »

Králiček Jojo je azda najlepšou vojenskou satirou od čias Chaplinovho Diktátora (Kubrickov Strangelove je predsa len na trochu inej úrovni, či už ideologicky alebo spracovaním). Waititiho projekt z pochopiteľných dôvodov nie je až tak kontroverzný, čo je zapríčinené tým, že vychádza v súčasnosti (parodické a posmešné zobrazovanie Adolfa Hitlera, ktoré Charles predviedol v roku 1940 malo samozvaného vodcu poriadne rozčúliť) a taktiež nenesie žiadnu hlbšiu myšlienku alebo vyloženú kritiku Nemeckej ríše, keďže sa výhradne pohybuje v rozmedzí satirického a groteskného stvárnenia vojny a žartovania na účet mocnosti. Podobné prehlásenie nutne neznamená, že ide o bezchybný film, ktorý by ste nemali za žiadnu cenu minúť (čo vám ostatne naznačujú i početné nominácie od akademikov). Králiček má chyby a napriek tomu, že mi prítomná kombinácia humorných a emócie vyvolávajúcich scén (perfektne zhudobnený a ozvučený, vizuálne dokonalý súboj pri samotnom závere) ulahodila, viem, že sa nájdu ľudia, na ktorých to fungovať nebude, pretože striedanie motívov a preskakovanie jednotlivých filmových nálad je až príliš očividné a v krajných prípadoch trochu necitlivé. To ale nič nemení na tom, že minimálne z môjho pohľadu ide o pôsobivo zrežírovanú satiru, ku ktorej sa bezproblémovo budete opakovane vracať a radi si pri nej oddýchnete. Novodobá klasika sa z toho zrejme nestane, ale zastúpenie fanúšikov si Jojo určite nájde.

VERDIKT MOVIE MANIA:
  Foto © CinemArt

Odporúčané články

Ivan Mistrík - talentovaný romantik

Ivan Mistrík - talentovaný romantik

(15. 10. 1935, Bratislava, Československo – 8. 6. 1982, Bratislava, Československo) Na prvý pohľad mal všetko. Bol miláčikom divákov,...