Ohnivý kruh (Pacific Rim)
Kaiju eiga vznikol v 50 rokov v Japonsku. Prvou lastovičkou tohto žánru bola Godzilla, ktorá začala trend filmov s obludami, ktoré radi ničia veľkomestá a životy ľudí v tom meste.
Dodnes sa jedná o typický Japonský žáner, ktorý sa teší obľube aj v iných krajinách. Ale hovorím samozrejme o Amerike. Tam obludy zavítali v každom King Kongovi, rovnako sa v New Yorku usadila aj Japonská Godzilla a Spielberg tam preniesol svojho Tyranosaura rexa.
Pacific Rim je ako keby poctou tomuto žánru. Síce je Americký, ale okrem úvodu sa celý čas odohráva na východe - konkrétne pri Hong Kongskom pobreží a jednu z hlavných postáv stvárňuje roztomilá Japonka Rinko Kikuči.
Ale teraz k zápletke. Tá rozvíja niekoľko ročnú vojnu medzi ľuďmi a obludami s inej dimenzie. Ľudia prehrávali, potom vytvorili železné monštrá - v štýle Power Rangers - a začali vyhrávať. Potom prišla komercionalizácia vojny, príšery sa začali adaptovať a nakoniec začali ľudia znova prehrávať. Film sleduje vlastne posledný pokus zvrátiť priebeh vojny v prospech ľudí.
Guillermo Del Toro je režiér, ktorému komiksový fanúšikovia bozkávajú ruky za Hellboya, artový fanúšikovia za Faunov Labyrint a fantasy fanúšikovia za jeho scenár k trilógií Hobbit.
Pacific Rim je ako keby režisérovou snahou zapáčiť sa aj celému východnému pobrežiu a ak toto bol účel filmu tak ho rozhodne splnil. Súboje, premyslené ksichty a telá príšer a poriadna rezanica v daždi aj pod vodou dokáže nadchnúť hádam úplne každého. Predsa len nie je to žiadna hračka naanimovať toľko rôznych súbojov vo veľkomeste, alebo vo vode, kde sa každá kvapka ráta. A v tomto smere - teda ako pocta žánru film funguje dokonale. Akcia je podávaná postupne, a tá najväčšia scéna v Hong Kongu sa odohráva vo vode, vo vzduchu a v meste a je deštrukčnejšia (aspoň prehľadom) ako tohtoročný Man of Steel.
To na čom film stroskotáva sú postavy.
Je síce pekné, že je tu nejaký generál s tvárou Idrisa Elbu. Že je tu silná ženská hrdinka a sympaťák, ktorý sa musí zmieriť so stratou svojho brata. A rovnako tu máme dvoch značne groteskných a prehrávajúcich hercov - hlavne u Charlieho Daya si niesom istý, či mi liezol na nervy, alebo ma bavil. A v neposlednom rade tu máme Rona Perlmana, ktorý sa k nám prihovorí aj po záverečných titulkoch.
Ale vytvorenie hlbších vzťahov sa nekoná. Aj keď sú charaktery možno vykreslené dobre, je to zásluhou scenára a nie hereckých zdatností. Dokonca ani režisér ako keby nechcel rozvíjať tieto vzťahy do detailu a bral ich len povrchne, aby vyplnil priestor medzi súbojmi. To sa mu síce darí, ale oberá diváka o skutočnú zábavu byť s hrdinami pri efektných súbojoch. Tým, že máme k charakterom nulový vzťah ako divák, je základným kameňom úrazu. Postavy nás môžu rozosmiať, a môžu nám aj povedať nejaké trefné hlášky bez toho aby pôsobili trápne, ale všetko je to len konštrukt podporujúci hlavný príbeh- ktorý je vlastne primitívne jednoduchý. Nemajú presah a tým pádom nemajú s divákom šancu bojovať o priazeň.
Tu si myslím, že film vytvorí dva tábory - čo do efektnosti, trikovosti a zábavnosti je film prekonávajúci očakávania a každý malý chlapec, alebo fanúšik žánru ak sa taký nájde bude asi spokojný. Každý kto bude čakať inteligentnú zábavu nech zostane doma. Je to len zábava, ktorá ešte k tomu ráta s tým, že žáner, ktorému vzdáva hold poznáte a tým pádom budete všetky klišé akceptovať. Pre mňa je to film, ktorý zostal kde si na pol ceste. Kvôli dokonalým trikom, zabudol čo robí príbeh príbehom a stal sa atrakciou, počítačovou exibíciou s krásnymi obrázkami, ale bez duše. Ja osobne si radšej pustím Hellboya a budem sa tešiť na jeho pripravovanú tretiu časť a budem priať Del Torovi návrat do magického sveta, ktorý mu svedčí podstatne viacej ako sci-fi.
VERDIKT MOVIE MANIA: 
Foto © archív
