Vtedy v Brugách (In Bruges)
Po tak dlhom africkom suchu kvalitnej gangsterskej tématiky a nemastnému-neslanému čakaniu na príchod Guya Rietchieho na plátna kín so svojou RockNRollou sa do kín prirútil jeden zdanlivo nenápadný a divákmi opomenutý snímok pre mňa mimoriadne neznámeho „englišmana“ Martina McDonagha aby sa pokúsil napáchať nejakú tú malú škodu na vašej bránici a hodil svoj podpis na divákov rozmazlený žalúdok. Všetko čo na diváka režíser a zároveň i scénarista McDonagh napáchal sa točí okolo dvoch zdanlivo pokojných ľudí - mužov, ktorí sa jedného pekného dňa na príkaz ich bossa Harryho (Ralph Fiennes) vybrali na návštevu nádherného Belgického mestečka Brugy. Na to by samozrejme nebolo nič zvláštne (pokiaľ by samozrejme neboli homosexuáli... nie nebojte naozaj nie sú, ehm... teda až na jedného z nich :-)), keby sa v tomto, podľa Raya (Collin Farrell), zas**nom mestečku neocitli tak akosi nasilu a len tak mimochodom neboli nájomní zabijaci. Zatiaľ čo Ken (Brendan Gleeson) si pobyt vychutnáva a obdivuje krásy mesta Ray sa snaží spamätať z najatej vraždy kňaza ku ktorej sa akosi pritrafilo nevinné dieťa. Írsky režisérsky humor prikrytý Belgickou nostalgiou rozohrá dramatickú charakterovú drámu dvoch nájomných zabijákov, v ktorej, ako ste si iste domysleli, nebude chýbať „zopár“ neslušných slov a krvavých stretnutí...
Anglická tvorba má jednu všeobecne známu vlastnosť a to je ich svojská originalita a pradávny pôvod tak známeho cynického a čierneho humoru. Inak to mu nie je ani v prípade Martina McDonagha pozoruhodného britského talentu, ktorý sa výrazne nechal inšpirovať svojím o stupienok (zatiaľ) slávnejším rodákom spomínaným Guyom Ritchiem. Už od prvotného záberu mi bolo jasné, že toto musí mať za každú cenu na pleciach práve on. Prebudenie zo sna čakalo až v záverečných titulkoch, kde sa objavilo meno, ktoré som si po dopozeraní okamžite vryl do pamäti. Od samého začiatku som vnímal prvky, ktoré mi boli dosti povedomé. Na jednej strane režisér použil zahájenie, ktoré sme napriek jeho opozeranosti už v kine hojný čas nevideli, no na strane druhej malo to predsa svoj zmysel a dôvod. Príbeh začína v už načatom a divák sa až v priebehu deja a pomocou flashbackov dozvedá kto za koho a prečo vlastne „kope“. Ani takmer detsky jednoduchému „story“ nechýba duch kauzálnosti a náhody, ktoré nádherne prikryje záverečná parabola spojená s Rytchieho minulosťou (alebo súčasnosťou?). Veru všetko to znie možno až príliš dramaticky, čo v istom zmysle nadobúda aj pravdivých rozmerov, avšak tak vyváženú gangsterskú drámu sme rozhodne už dlho nevideli. Ak vôbec, samozrejme... Konečne sme sa dočkali charakterových zabijákov s ľudskou tvárou a nie len komplikovaných príbehov točiacich sa okolo intríg všemocných bossov, s ktorých sa nejednkrát motá hlava a kde sú „nájomníci“ len panáčkovia plniaci poslušne každý pánov rozkaz. Všetko sa síce pomalým krokom vinie dopredu, no táto lenivosť je krásne poháňaná priam dokonalými dialógmi, ktoré snáď ani nemohol napísať človek. Anglická pestrofarebnosť a spletitosť slovných hračiek má zasa raz zelenú. I keď niekedy som mal pocit, že daná scéna bola natočená len a len pre podarené prehovory medzi postavami (Harryho telefonát Kenymu), čo síce pre dej nemá väčší zmysel, a predsa si poviete -Tak toto bol vážne super, a práve to je ten správny smer, kedy si režisér zlanári diváka na svoju stranu. Presne tak... šikovnými zdanlivo zbytočnosťami. Inak to nie je ani v tomto prípade, a predsa nič nevyjde navnivoč a keď sa po dlhej a perfektne rozohranej partičke zamyslení podarí vyprodukovať tu pravú otcovskú chémiu medzi hrdinami prichádza zvrat nad ktorým si divák vôbec neláme hlavu, až pokým si neuvedomí, že logicky sa k nemu prísť muselo. Áno všetko to pripomína drámu, no drsnosť slov, drsnosť ľudských právd a zamyslení, či cynickosť množstva scén práve vyvažujú pomyselnú váhu gangsterky a keď všetko vyústi do záverečnej konfrontácie s Harrym nič nepôsobí ako päsť na oko a všetko má svoje nezastupiteľné miesto. Dráma plynule prechádza v drsnú naháňačku a aj napriek jej miernej prifarbenosti (no kto by si už len dovolil strieľať naprieč zaplneným námestím, s plne odhalenou tvárou) sa vydarila na výbornú. McDonagh sa skutočne inšpiroval, ale dal i mnoho zo seba. Či už sa jedná o záverečnú osudovú paralelu medzi dvoma vraždami, ktorá má byť zároveň i Rayovým vykúpením alebo skutočne priam slzavé Kenovo obetovanie sa pre druhého, všade je cítiť kus z neho. Najpozoruhodnejším faktom je to, že kým sa film rozbehne je vlastne na konci a divák si uvedomí, že tej vyše poldruha hodinky ubehlo ako voda, za čo možno vďačiť najmä samotnému odvíjaniu deja kedy divák nikdy nevie čo bude ďalej, kedy doslova čaká na zachovanie sa danej postavy a v neposlednom rade na nečakanosť rozhodnutí a malých prekvapení (Kenova nepríjemná úloha „postarať sa“ o Rayovo vyčínanie svedomia a pod.), ktoré nikdy nenudia.
Možno sa tuto pristihnete, že vám Brendan Gleeson nejak nesedí v úlohe Kena alebo, že spojenie s Collinom Farrellom bolo nemúdre, no jeho následné herecké predstavenie si vás jednoducho získa. I keď je tento viac „divadelný“ herec výraznejšie v tieni samotného Farrella, podavajúceho v úlohe výčitkami zničeného Raya pravdepodobne svoj životný výkon, nenechá sa rozhodne len tak zahanbiť. Herecké predstavenie je naozaj vydarené, no Farell občas zabúda, že jeho postava prekonáva úzkosť a výčitky, čo sa dá ospravedlniť snáď len tým, že vzťah k žene s ktorou sa v Brugách zoznámi spôsobuje zázraky. Veru za všetkým hľadaj ženu :) Nuž a čo sa týka Ralpha Fienessa, tak jedno je isté:lepšieho záporaka s tak vycibreným prízvukom si naozaj ťažko predstaviť...
Aj napriek tomu, že miestami pôsobí tento snímok v rukách filmovo neskúseného divadelného režiséra kontrastne a miestami až príliš vulgárne, je sa rozhodne na čo pozrieť. Nech už ste fandami uplakaných drám alebo tvrdých tragikomických Ritchieho gangsteriek, zakaždým si prídete na svoje. Avšak treba pamätať, že u takýchto snímok sa pointa hľadá niekde pod povrchom. V Brugách je, aj napriek tomu, že sa to vôbec nezdá, divadelný snímok, a tento fakt treba brať dubble...
